Tento rok v júni jubiluješ. Ako sa cítiš pár mesiacov pred štyridsiatkou?
Neriešim, či som už stará alebo ešte nie. Jednoducho, neriešim svoj vek. Skôr sa na to pozerám s láskou a radosťou, že už som vyzretá. Nikdy som sa totiž necítila lepšie. Uvedomujem si svoje JA, nezaujímajú ma vrásky ani šedivý vlas. Som šťastná a teším sa na to. Väčšina štyridsiatnikov a starších ľudí hovorí, že práve štyridsiatka je veľký míľnik a až potom sa začína ten ozajstný život.
Čo očakávaš, že sa u teba zmení?
Neočakávam nič. Keď som mala dvadsať, tridsať, mala som „mišung“ v hlave, čo so mnou bude, čo mi osud nadelí. Teraz sa nad tým nezamýšľam. Som spokojná s tým, ako sa môj život vyvíja, viem si už povedať nie, rozhodiť svoj čas, určiť priority. Nehľadám sa v móde, neexperimentujem ani s vlasmi tak, ako to bolo v minulosti. Poznám sa, viem, čo mi pristane.
Bude veľká oslava?
Nechystám nič, ani pred desiatimi rokmi som neoslavovala. Určite si s rodinou urobíme opekačku na dvore, dám si klobásku, porozprávame sa, ale to je asi tak všetko. Mne to stačí.
Keď si bola tínedžerka, ako si ako si vnímala štyridsiatnikov?
Pre mňa to boli pomaly už starí ľudia, ktorým som vôbec nerozumela. Ten vek bol veľmi ďaleko, zdal sa mi doslova nedosiahnuteľný. Dnes to však nevnímam tak, že ide o zásadné číslo. Mám pocit, že ja som sa akoby zasekla niekde na čísle 35 a viac nestarnem (smiech).
Mala si v puberte plány, čo chceš stihnúť do tridsiatky, štyridsiatky atď.?
Nikdy som si nič neohraničila vekom. Pamätám si spolužiačky, že to presne takto mali, kedy chcú porodiť prvé dieťa, čo chcú v práci dosiahnuť a pod. Prečo by som sa mala naháňať pre vek? Vždy som si plávala na vlne rôznych období, a keď som niečo cítila, že to chcem urobiť, urobila som to. Raz som však sama sebe povedala, že prvé auto si kúpim na narodeniny.
Zvykneš teda samu seba obdarúvať?
Áno. Keď mám sviatok alebo mám pocit, že si zaslúžim odmenu, kúpim si napríklad parfum, prípadne zlatý prsteň. Napríklad rok 2023 bol pre mňa prelomový, ale zatiaľ som si nekúpila nič.
Prelomový bol určite aj v tom, že ty, ktorá si súkromie veľmi strážiš, si sa podelila s verejnosťou o to, že si vyhorela. Dlho ti trvalo, kým si sa rozhodla, že ideš s kožou na trh?
Nie, ja som si totiž sľúbila, že keď sa z najhoršieho dostanem, budem o tom hovoriť. Ja nemám o čo prísť, môžem iba získať. Ak svojím príbehom pomôžem aspoň jednému človeku a dodám mu odvahu, aby sa nevzdával a bojoval, má to zmysel. Vnímam to ako poslanie. Chcem byť svetielkom nádeje pre tých, ktorých mátajú panické ataky, majú depresie, nechce sa im žiť, stratili akúkoľvek motiváciu. Ja som už z toho, našťastie, vonku. Znova som sa postavila na vlastné nohy. Celú túto negatívnu kapitolu v mojom živote, ktorá však evidentne musela prísť, som uzavrela aj albumom Rozprávač.
Pamätáš si na prvé reakcie od fanúšikov, širokej verejnosti, keď si sa zverila o svojom probléme?
Bolo to niekedy na začiatku roku 2023. Už dlhšie som na svojom Instagrame zdieľala rôzne veci od IPčka aj Ligy za duševné zdravie. Pozvoľna mi ľudia písali, cítila som od nich podporu. Veľká vlna komentárov a správ sa však spustila po tom, ako som vydala pesničku Sľub, že prežijem. Krásne je, že boli len pozitívne, nedostala som žiaden „hejt“.