Stíhaš všetko čítať a odpisovať?
Čítam takmer všetko, ale nemám čas reagovať každému. Tým, že ja som sa otvorila, ľudia so mnou zdieľajú svoje osudy tiež. Keď viem, poradím im, ale väčšinou ich delegujem na odborníkov.
Vnímajú ťa teraz tvoji fanúšikovia inak?
Určite áno. Mala som dojem, že som im bola dlžná vysvetlenie, prečo sme s kapelou tak málo koncertovali. Z desiatich koncertov za mesiac sme totiž odohrali jeden, dva.
Aký to bol pocit postaviť sa na pódium pred tisícový dav, keď si ledva nazbierala energiu vstať ráno z postele, lebo diagnóza znela – syndróm vyhorenia?
Paradoxne, vtedy iba na pódiu som cítila, že mám akýtaký kontakt so životom. Lebo pred koncertom ma prepadali stavy úzkosti, či to dám, či nezabudnem texty, či sa nezložím, či nedostanem panický atak, strach, úzkosť. Vzhľadom na to, že chlapcov z kapely považujem za svoju rodinu, verila som, že ak by sa niečo stalo, podržali by ma. Z fyzickej stránky bol však pre mňa každý koncert veľmi vyčerpávajúci. Keď som trpela depresiami, bola som nesmierne unavená.
Čo si sa o sebe v tom najkritickejšom období naučila?
Veľmi veľa. Spoznala som, ako ďaleko vie moja hlava zájsť, čo mi ňou dokáže prejsť a aké to dokáže byť strašidelné. Ja som sa doslova rozbila ako miska na milión kúskov, ktoré bolo potrebné pozbierať a od začiatku vyskladať, a to mentálne, emočne i fyzicky. Nespoznávala som samu seba, kam sa stratil môj svet, moja radosť zo života a ľahkosť bytia. Nebavilo ma absolútne nič, cítila som iba beznádej a zúfalstvo. Vo vnútri som so sebou viedla veľmi intímne rozhovory. Potrebovala som v sebe vybudovať vnútornú sebalásku a to nejde z večera do rána. Dnes však môžem povedať, že sa mi to podarilo a nikdy som sa nemala tak rada ako teraz.
Ako si dovtedy samu seba vnímala? Pozerala si sa skôr na seba pozitívnou optikou alebo kritickým okom?
Vždy som videla na sebe tisíc chýb a nedokonalostí. Bola som na seba zlá, v neustálom pnutí, strese a tlaku. Môj perfekcionizmus ma dohnal do stavu vyhorenia. Na druhej strane som sa poučila a uvedomila som si, že nemusím robiť veci na 120 percent, stačí len na 90, svet sa nezrúti a tiež som spokojná. Nemusím sa predsa neustále za niečím naháňať, nič nie je dokonalé. Ani ja.
S akými pocitmi si prvýkrát zaklopala na dvere psychiatrickej ambulancie?
S hrdosťou, nebola tam žiadna hanba. Prišla som a povedala, že neviem, čo sa so mnou deje, prepadajú ma panické ataky, strachy a nemám sa pod kontrolou.
Kto ťa vtedy najviac podržal?
Rodina, mama a brat. Ich láskavý prístup. Chlapci z kapely tiež. Som im za to vďačná. Najskôr som ja musela prijať, že som chorá, a tak som to vysvetlila aj im.
Mnohým v najťažších životných momentoch pomáha hudba. U teba to bolo ako?
Mne nepomáhalo nič. Ani hudba, ani kreslenie. Iba oddych, terapie a lieky. Musela som úplne zmeniť životný štýl a makať na sebe. Každý deň som si napísala zoznam vecí, ktoré musím urobiť, aby som mala nejakú rutinu. Chodila som na prechádzky, lúštila som krížovky, išla som von s kamarátmi.
Aj si si myslela, že toto sa nikdy neskončí?
Áno, bola som zúfalá a nešťastná z toho, že tento stav je konečný a nemenný. Najhoršie boli panické ataky, ktoré prišli zo dňa na deň, trvali dva mesiace a cez deň sa aj 10-krát zopakovali. Bolo to únavné.
Ako dlho to celé trvalo?
Až po roku a pol som cítila, že som späť. V roku 2019 to bol skutočne boj o prežitie. Hlboká depresia ma priviedla až na dno. Uvažovala som, čo so životom.
Čo robíš, aby sa to už nezopakovalo?
Mne sa to stalo práve preto, aby sa to už nezopakovalo. Ako som spomenula, na nič netlačím, som pokojná. Konečne viem, čo je oddych a spánok. Som so sebou spokojná a rozmaznávam sa. Odmeňujem sa, pochválim sa vo vnútri, čo mi vyšlo. To niekedy stačí. V minulosti som si myslela, že ja viem všetko robiť najlepšie.
Teraz poprosím aj iných, aby sa zapojili, prípadne urobili niečo za mňa. Nepotrebujem byť pri všetkom a viem povedať nie.
Počas pandémie si mnohých na sociálnych sieťach prekvapila, ako vieš krásne kresliť. Otcove gény sa v tebe prejavili až teraz?
Ako malá som vždy rada kreslila. Rodičia si všimli, že mi to ide oveľa lepšie ako rovesníkom. Ako trojročná som sa už podpisovala, ale čítať som nevedela. Tým, že otec bol vynikajúci maliar, mala som vzor. V škole som bola nástenkárka, kreslila som do školských časopisov i spolužiačky. Až v puberte sa to otočilo a začala som sa viac zaujímať o hudbu ako o kreslenie.
