Vyštudovali ste bábkoherectvo, ale už počas štúdia ste sa začali venovať aj moderovaniu.
Život mi priniesol zásadnú zmenu. Ako študent som sa nechal nahovoriť kamarátom, aby sme išli na konkurz do vznikajúceho rádia. On neprišiel a mne to úplne zmenilo živoHerectvu som sa venoval málo, a keď som bol definitívne presvedčený, že sa na dvoch stoličkách nedá sedieť a zostanem len pri moderovaní, prišla ponuka do televízneho seriálu.
A nie hocijakého, ale seriálu Dunaj, k vašim službám, ktorý má taký úspech a obľubu u divákov, ako sme už dávno na Slovensku nezažili.
Keď mi telefonovali, že mi ponúkajú rolu, bol som presvedčený, že je to žart. Je to príležitosť, o ktorej som si myslel, že už ju nezažijem. Neveril som, že by niekomu zišlo na um obsadiť ma. Ale zišlo. A som za to extrémne rád. Keď sa stretnem s Jankom Slezákom a Jankom Koleníkom, vždy si poviem, že nás naozaj dobre vybrali.
Určite je príjemné byť súčasťou takého úspešného projektu.
Mám z toho radosť. Kade chodím, tade sa ma ľudia vypytujú, čo sa bude ďalej diať. A ja len opakujem – preboha, ľudia, veď ja nesmiem nič prezrádzať!
Pozrime sa trochu do budúcnosti – aké sny, túžby a ciele si v nej chcete splniť?
Aj tu platí to, čo som hovoril v úvode – nerobím si dramaticky veľké plány. Bol by som rád, keby ma život niečím pekným prekvapil. Možno niečím podobným, ako je Dunaj. Ak by prišla podobná ponuka, asi by som ju prijal, začala ma takáto práca baviť. A, samozrejme, rád by som ešte niečo príjemné zažil, mohol by som niekoho stretnúť. Rozhodne však nemám nič prísne naplánované. Keď necháme veci plynúť, život to najlepšie zariadi. Ak na niečo tlačíme, väčšinou to nedopadne dobre. Zbytočne mrháme energiou a bez výsledku. Je oveľa lepšie nechať to na vesmír. On nám naservíruje presne to, čo potrebujeme.