Sociologička Silvia Porubänová.
StoryEditor

Sociologička Silvia Porubänová: „Slovenky na sebe hľadajú len nedostatky.“ Prečo?

26.07.2023, 09:33
Celebrity

Mama z nej chcela mať lekárku, otec architektku, no Silvia Porubänová si vybrala sociológiu. Domnievala sa, že vylieči celú spoločnosť. Iba sa pousmeje, ako rýchle z toho vytriezvela. Na Slovákov sa však nepozerá negatívne, práve naopak. Odborníčka na rodovú rovnosť aj za posledné roky vidí v našej spoločnosti veľké pokroky.

Vy ste svojej mame síce nedovolili, aby sa vám takpovediac starala do života, ale v čom ju vedome alebo aj nevedome kopírujete?

Podedila som po nej určite viac, ako som si ochotná priznať. Tiež mám jedno dieťa a rovnako pomerne v mladom veku som zastávala vedúce pozície. Moja mama bola veľmi spoločenská, rada sa zoznamovala s ľuďmi a nemala problém komunikovať s kýmkoľvek neznámym na ulici.

Pamätám si, ako sme šli spolu kupovať látku na moje promočné šaty a ona sa vehementne a detailne radila so všetkými predavačkami v predajni. Bola som na ňu veľmi nahnevaná a hrozne som sa hanbila. Neviem prečo, vytočilo ma to. Až neskôr som sa neraz prichytila, že som taká istá, žoviálna a „ukecaná“. K mame som bola veľmi kritická aj v detailoch. Napríklad v tom, ako sa pohybovala po byte. Znervózňovalo ma, dajme tomu, keď sa neobratne skláňala k sporáku. Hádajte, čo robím dnes ja?! (smiech)

Máte so svojou dcérou podobný vzťah, ako ste mali vy so svojou mamou?

Prišla som na svet, keď mala moja mama 43 rokov, čo v tých časoch nebolo vôbec bežné. Naopak, ja som otehotnela hneď po vysokej škole, takže dnes je moja dcéra tridsiatnička smerujúca k štyridsiatke a mám už 10-ročnú vnučku. Medzi mnou a mojimi rodičmi bol značný vekový rozdiel, no nikdy nebol medzi nami generačný konflikt.

Mama mi s radosťou a vášňou ukazovala svet v rámci vtedajších možností, cestovali sme spolu, boli sme si blízke. Tým, že som bola vymodlený jedináčik, bola veľmi úzkostlivá. Ja nezvyknem lamentovať, práve naopak. Povzbudzujem svoju dcéru vo všetkom, do čoho sa pustí. Určite mám s ňou otvorenejší vzťah, ako som mala ja so svojou mamou.

Vy ste ako sociologička pomerne známa v spoločnosti, často sa objavujete v médiách a vyjadrujete svoje názory. Pamätáte si na svoje mediálne začiatky?

Prišlo to postupne potom, ako v 90. rokoch začali televízie vysielať rôzne typy debát. Oslovovali ma s témami o rodine, situácii mladých ľudí a podobne. Zlom nastal zhruba pred 20 rokmi, keď som začala písať stĺpčeky, články do rôznych denníkov a časopisov. Cez literárnu publicistiku si ma všimli televízni redaktori a začali ma oslovovať. Nikdy som sa neuchádzala o priazeň novinárov. Našli si ma sami.

image

Sociologička Silvia Porubänová.

Spoznávajú vás teda aj ľudia na ulici, vyjadrujú vám uznanie, prípadne chcú s vami polemizovať?

Áno, často. Takmer zásadne chodím všade pešo, prípadne MHD, navštevujem reštaurácie, trhy, pohybujem sa medzi rôznymi ľuďmi, rada ich pozorujem, počúvam ich názory, debaty. Reakcie verejnosti na moju osobu a vyjadrenia sú zväčša pozitívne, píšu mi aj sympatické maily. Nájdu sa, samozrejme, aj takí, ktorí so mnou bytostne nesúhlasia. Aj na to som si zvykla a rešpektujem akýkoľvek názor, pod ktorý sa človek podpíše. Anonymné maily sú väčšinou veľmi vulgárne, ľudia skrývajú svoju identitu, vylievajú si zlosť na celý svet.

Pokiaľ sa mi niekto ozve z reál nej adresy, nezvyknem sa nahnevať, ale v pokoji odpíšem. Ostatnými sa nezaoberám. Za tie roky mám určite znížený prah citlivosti, naučila som sa s tým žiť. Negatívne prejavy nielen na moju osobu, ale na mnohých verejne známych ľudí sa stupňujú pri témach interrupcií, ženských právach, rodovej rovnosti, násilí na ženách a, predovšetkým, pokiaľ sa čokoľvek týka LGBT ľudí. A to aj po teroristickom čine na Zámockej ulici v Bratislave.

Vnímam to tak, že často reagujú tí, ktorí majú problémy sami so sebou, určite mnohí aj objektívne a vážne. Slabinou Slovenska totiž okrem iného určite je nedostatočná dostupnosť služieb duševného zdravia.

Ako vidíte slovenský národ, akí sme?

Nie som v tomto taká pesimistka, ako by sa mohlo zdať. Nemyslím si, že niekam povedie, keď sa budeme neustále kritizovať a doslova sebabičovať, akí sme nemožní a zaostalí. Doma nikto nie je prorokom. Musím povedať, že za roky svojej pracovnej kariéry, najmä od roku 2004, keď sme vstúpili do Európskej únie, som sa ani raz pri zahraničných cestách nestretla s akoukoľvek negatívnou reakciou na Slovákov, Slovenky.

Počúvam, naopak, ako sme vždy na rokovania dobre pripravení, zodpovední, pracovití a schopní. Dobré meno nám, bezpochyby, robia aj naši študenti v zahraničí. Treba si však uvedomiť, že sa nedá byť počas celého života perfektná zároveň vo všetkom.

Nemôžem byť predsa naraz a stále skvelá mama, manželka, milenka, gazdiná aj špičková vedkyňa. Je v poriadku, keď si v istom období svojho života napríklad žena povie, že teraz sa sústreďuje len na materstvo, a neskôr priorizuje zase inú oblasť bytia. Na to nie sme zvyknuté, pritom prílišné nároky si kladieme len my samy na seba. Neustále vytvárame na seba tlak a chýba nám sebavedomie. Máme tendenciu hľadať na sebe len chyby a nedostatky, to nie je v poriadku.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/celebrity, menuAlias = celebrity, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. jún 2024 11:55