Je dôležité v spojení s tým, akí sme?
Áno, často to oddeľujeme: telo je matéria a potom je tu vznešená duša. Telo si len tak nosíme a dušu by sme mali pozdvihovať. Ja si myslím, že by sme sa mali starať o jedno aj druhé. Normálne to vyrovnať a dôjsť k tomu, že sa máme nejako radi. To hovorím ako človek, ktorý so sebou ešte nie je úplne stotožnený, ale je na nejakej ceste. Je pre mňa veľmi príjemný pocit, keď sa mi občas stane, že som so sebou veľmi spokojná, keď som na dobrom mieste, tam, kde mám byť, a sama so sebou zvnútornená – a to nemyslím v nejakej ezopredstave. Len mi je samej so sebou dobre.
Čo ak si nevieme sami poradiť, aby sme vyrovnali dušu s telom?
Nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc, nielen čo sa týka výživy, ale celkovo. Viem, že čakačky sú strašné, že ak niekoho bolí duša a má čakať mesiace na terapeuta, je to dlho. Ale máme tu IPčko, online pomoc alebo telefonické linky, Nezábudka. Akokoľvek neprívetivo to vyzerá, pomoc tu je a nie je hanba ju vyhľadať a požiadať o ňu.
Každá žena rieši hmotnosť, trochu alebo viac. Pred pár rokmi som sa ocitla v kaviarni, kde mala prednášku Valentína Sedileková, študentka, ktorá si prešla anorexiou. Došlo mi, aké vážne sú poruchy príjmu potravy, čo to s mladými robí a že moje mindráky z pár kíl navyše, keď milujem jedlo, sú nič. Je podľa vás u nás dobrá osveta o tom, ako vás môže boj s vlastným telom zomlieť?
Konkrétne Vavi to robí skvele. Založila Chuť žiť a majú v tíme neziskovky odborníkov, výživových terapeutov, psychiatrov, skvelých ľudí. Navyše sama si tým prešla, takže to pozná zvnútra. Upozorňuje na to, že je ťažké riešiť poruchy príjmu potravy bez toho, aby sa do toho zapojila rodina. Myslím si, že dnes je povedomie o poruchách príjmu potravy určite väčšie, ako bolo kedysi, ale nie je to úplne dostatočné. Viem, že chodia po školách, majú rôzne programy, ale jedno OZ nezvládne podchytiť celý problém.
Počas covidu zaregistrovalo Slovensko veľký nárast porúch príjmu potravy. Nielen tieto problémy vyskočili, ale aj úzkosti, depresie. Boli sme izolovaní dva roky, resp. niektorí boli zatvore ní s ľuďmi, s ktorými až tak celkom nechceli byť, ľudia sú frustrovaní, unavení, nahnevaní. Máme preplne né oddelenia psychiatrie, ambulancie, na terapeutov sa čaká mesiace.
Poruchy príjmu potravy sú obrovský problém spoločnosti, najmä v dobe sociálnych sietí, kde sme neustále vystavení porovnávaniu sa s krásnymi modelkovskými fotkami, ktoré sú často upravované. Je mi veľmi ľúto, že stále chceme dosiahnuť nejaký vzor.
Keď poznáte nielen prácu Chuť žiť, čo vám pomohlo z ich prednášok?
Pochopila som, že porucha príjmu potravy neznamená alebo nerovná sa iba anorexia a bulímia. Nezna - mená to, že ňou trpia len extraštíhli ľudia, ale patria tam aj ľudia, ktorí trpia obezitou. To som nevedela. Netušila som, že pod poruchy spa - dajú aj návalové prejedania alebo diétovanie. Z jednej diéty do druhej, telo je zdevastované, kilá naberiete naspäť, je to veľký nápor. Ľudia sú potom nevyspatí, bez energie. Vedieť o sebe, že mám nejakú poruchu príjmu potravy a že mám nejakú diagnózu, je úplne niečo iné ako mať pocit, že celý život som len lenivé tučné prasa.
To je to, čo sa obéznym ľuďom podsúva: veď si choď zabehať, choď sa prejsť. Lenže v človeku nie je fyzická ani mentálna sila. Poznám to sama na sebe. Uľavilo sa mi, keď som sa teda dozvedela, že aj obézni ľudia môžu spadať do porúch príjmu potravy. A mnohí aj spadajú.