Vás čo napríklad?
Boli rôzne etapy. Ale spomínam si na jednu vec, keď som mala deväť alebo desať rokov. Spolužiak do mňa sotil, ja do neho a povedal mi, že som tučná. Dodnes si to pamätám. A to sme dobrí kamoši, teraz aj vtedy. Len medzi nami vyskočila takáto vec. A tá malá vec vo mne zostala v podstate 30 rokov. Úplná blbosť, povedali by ste. Tiež sa mi stáva, že sa ma niekto opýta, či si pamätám to alebo to. Ja si nepamätám, ale toho človeka sa to dotklo alebo som sa ho ja v tej chvíli dotkla. Takže niekedy urobíte druhému tak zle, že si to so sebou nesie celý život, ale pre vás to nebol moment, ktorý by ste si pamätali. Môj muž to veľmi pekne vie vždy pomenovať: bolo by dobré, ak by sme sa scitlivovali jeden voči druhému. Ak vieme, že niekomu robí niečo zle, nerobme to.
Majme to na pamäti. Buďme jeden voči druhému pozorní. Podľa mňa je to vlastne aj jediná cesta k pokojnému bytiu. Veľa ľudí sa však neotvorí, nepovie: toto ma zraňuje. Lebo buď chcú vyzerať slabí, alebo sa tvária nad vecou. Asi málokto vie normálne asertívne povedať: toto nerob, toto nehovor, lebo je to zbytočné a ubližuješ mi tým. Toto ja nepoznám. Vždy som bola otvorená v blízkych vzťahoch a myslím si, že aj ku mne sú ľudia otvorení.
Hovoríme si veci na rovinu. Napríklad ani so svojím mužom nemám témy, ktoré by som s ním nevedela komunikovať alebo ktoré by on nepoznal. Myslím si, že je to vzájomné. Som taký typ. Riešim veci zahorúca, nie s chladnou hlavou. Niekedy to vypáli tak, že je okolo toľkej úprimnosti veľa kriku. Ale ak mám niečo na srdci, poviem to hneď. Keď som smutná, keď ma hnevajú, keď ma niečo štve, keď nie som spokojná, komunikujem to a verím, že aj zrozumiteľne. Ale súhlasím, veľa ľudí to tak má, že veď by si mala prísť na to, čo mi je. Veď ma poznáš, mala by som ti všetko vysvetľovať? Nie je to dobré, nemáme veštecké gule. Myslím, že je lepšie jasne veci povedať.
Niekto komentuje vzhľad, váhu, oblečenie, niekedy v dobrom, so závisťou, inokedy posmešne. Je vám niekedy nepríjemné, keď sa vás opakovane pýtajú na chudnutie?
Ľudia si dnes myslia, že keď mi budú hádzať komplimenty, budem ich veľmi dobre prijímať a budem z nich nadšená. Nie je to tak vždy a neviem presne vyčleniť tú hranicu, keď je to v poriadku a keď nie. Napríklad sa mi zdá zvláštne, ak ma zastaví na priechode pre chodcov muž, ktorý sa vyslovene vráti a povie mi: Super si schudla. To fakt nie je niečo, čo ma poteší. Ja sama nemám sociálnu brzdu, ale toto sa mi zdalo až také neslušné.
Mohol si to pomyslieť, ale prečo mal potrebu povedať mi to? Bolo to zvláštne. Na druhej strane, keď ku mne príde nejaká babička, chce ma objať a povie mi, že sa teší, že vyzerám šťastne, prijímam to úplne iným spôsobom, ako keď mi niekto povie „super si schudla“. Neviem, prečo mi jedno pripadá v pohode a druhé neslušné. Musím sa priznať, že sa občas dostávam do zvláštnych situácií: čo je pre mňa mienené ako kompliment, ma skôr dostáva do pomykova.
U toho muža som napríklad mala pocit, akoby za tým „super si schudla“ povedal aj „dobre, že si to pre mňa urobila“, išiel z toho taký zvláštny majetnícky pocit. Možno sa netreba pozerať len na tú fyzickú stránku a komplimenty formulovať inak. Napríklad, keď mi niekto povie, že vyzerám spokojne a šťastne, má to pre mňa oveľa väčšiu váhu. Komplimenty spojené s chudnutím sú až také urážlivé. Lebo moje šťastie na tom nestojí. Moja spokojnosť nestojí na tom, koľko vážim.
Okrem nevyžiadaných komplimentov máte veľa pozitívnych reakcií, lebo tému chudnutia komunikujete práve cez spokojnosť, mentálne zdravie, pohodu. Nikomu nič neradíte, vyzdvihujete prácu odborníkov. Mali ste aj negatívne reakcie? Žeby vám nejaká dáma napísala: to teraz musia všetky ikony chudnúť? Adele, Rebel Wilson, vy? Mám sa aj ja teda snažiť alebo čo?
Mala som skôr také reakcie, že mám prestať chudnúť, lebo moja tvár vyzerá vpadnuto. To sa mi zdalo smiešne, veď to je vlastne tiež bodyshaming, len z inej strany. Napíšem status k bpdyshamingu a reakcia na to je, že by som už mala prestať chudnúť? Alebo mi pripadá ešte zaujímavé, keď mi ľudia napíšu, že som bola krásna aj vtedy. Akože v poriadku (smiech). Ja som nezačala chudnúť kvôli tomu, aby som bola krásna, ale aby som sa cítila inak, lepšie, aby som mala opäť pocit, že som vo svojom tele, z ktorého som mala pocit, že som na nejakých 15 rokov vypadla.
Nie každý musí chudnúť. Nie je to záruka ničoho. Ani zdravia, ani krásy, ani pocitu šťastia, spokojnosti. Mali by sme prijať to, že ľudia sú rôzni, máme rôzne výšky, rôzne tvary tela. Dvaja ľudia s rovnakou výškou aj váhou nebudú mať rovnaký tvar tela. Je to úplne v poriadku a treba to akceptovať. Neexistuje žiadna dokonalosť, ku ktorej by sme sa mali priblížiť.
Posledná otázka o komplimentoch. Dostali ste nejaký od svojich detí?
Anička je majster komplimentov. Stále všetkých a všetko úprimne a nadšene chváli. Vždy, keď si oblečiem nejaké šaty na vystúpenie, príde za mnou a úplne nadšene mi hovorí, aká som krásna. To je úplne roztápajúce. Každému prajem takú Aničku.
Veľa z nás žien je však vystresovaných napríklad indexom BMI, chceme spadať do tabuľky normálnej hmotnosti a veľa sa hovorí o tom, že nadváha v mnohom škodí.
S nadváhou je to otázne. Existujú štúdie, ktoré hovoria, že človek, ktorý nedržal diéty a je so sebou stotožnený a spokojný, je v zásade zdravý, má dobré výsledky z krvi. Psychické zdravie je totiž tiež veľmi dôležité. Ak ste dobre nastavený vo svojom väčšom tele, môžete byť zdravší ako človek, ktorý drží opakovane drastické diéty a nosí veľkosť XS. Diéty vytvárajú zápal v tele, poruchy príjmu potravy, netešíte sa z jedla.
Paradoxne ľudia s väčšími telami, ktorí sa v nich cítia doma, môžu byť zdravší ako tí, ktorí majú malú konfekčnú veľkosť, ale necítia sa vo svojom tele doma. Ja by som bola rada, keby sme to hlavne prestali riešiť. Máme každý iné nosy, oči, uši, sme iní a možno to vyznie ako klišé, ale na Zemi po nás nezostane to telo. Naši blízki si budú pamätať iné veci ako to, čo sme si obliekali a v akej veľkosti. Tým nechcem povedať, že telo nie je dôležité.