Ako sa máte?
Dobre sa mám, veľmi. Práve som si prešla svoje prvé tri kilometre, naraňajkovala som sa, kávu som si spravila, decká sú chvalabohu v škole
Vojvodkyne Meghan sa raz novinár opýtal „ako sa máte“ a ona odpovedala, že ďakuje za otázku, lebo ju ľudia nekladú často. Súhlasíte?
Pozrite, čo práve pozerám (smiech, lebo v pozadí je zapnutý Netflix o Harrym a Meghan, pozn. red.). Myslím si, že, naopak, ľudia sa často pýtajú, ako sa máme. Problém je, že často očakávajú odpoveď „super, fantasticky, úplne úžasne“. Nie vždy to tak, samozrejme, je.
Na druhej strane rozumiem, že človek nepotrebuje hovoriť v zásade neznámym ľuďom, ako mu je vnútri. Keby som pracovala v kancelárii a prišiel by za mnou kolega, s ktorým sa poznám len povrchne, a opýtal sa, ako sa mám, asi poviem dobre. Je to len taký small talk. Sú však našťastie aj ľudia, ktorým vybafnem hneď, keď sa mám zle, a rozplačem sa im na pleci (smiech). Chvalabohu za takých ľudí, že ich mám. Ale vám som tiež odpovedala úprimne. Mám dobré obdobie.
Čo vás momentálne najviac teší?
Bude to znieť možno čudne, ale ja si veľmi užívam, keď môžem byť sama doma a mám čas pre seba. Zapnem si nejaký seriál, dokument, pozerám, chodím si a pomedzi to mi napadajú úryvky nových piesní, ktoré si zapisujem do zošita. Som rada tak príjemne sama so sebou. Na čo sa však teraz ohromne teším – a to je paradox, keďže som práve povedala, že som rada sama –, sú aj koncerty, ktoré chystáme.
Teraz odbočím do minulosti. V jednom rozhovore ste spomenuli, že vám prekážalo, keď sa vám ľudia priznali, že do SuperStar posielali hlasy aj preto, že ste východniarka. Dnes máte pocit, že vám na koncertoch tlieskajú ľudia rovnako, či vystupujete v Prešove, alebo v Bratislave?
Všade je to rovnaké. Keď k nim prenikne to, čo im posielame, keď sa ich to dotkne, tak je jedno, z akého sme okresu či kraja, reakcia je srdečná všade. A úplne najkrajšia reakcia je, ak ľudia netlieskajú. Hráme také pomalé, smutné, melancholické piesne, balady. Jednu máme špeciálne smutnú. Keď zostane ticho po nej, vtedy mám až zimomriavky, lebo mám pocit, že publikum tú pieseň naozaj pochopilo. Je to taký paradox. Vtedy ten potlesk vôbec nepotrebujem. A často, keď ostane ticho, si ľudia potom uvedomia: skončila sa pieseň, my netlieskame, asi by sme mali. Nevedia, ako presne reagovať. Ticho je v tom celom to najvzácnejšie.
Pôsobíte ako človek, ktorý pozná srandu, aj si ju vie zo seba urobiť. Naposledy si to ľudia všimli, keď ste dostali od klaviristu Dana Špinera na turistike snehovú guľu do tváre. Neviem, či by sa veľa z nás zasmialo.
Áno, to bolo strašne smiešne. A hádam si viem zo seba urobiť srandu. Aj žijem v takej sociálnej bubline, kde je bežné, že si zo seba strieľame navzájom. Myslím si, že je strašne dôležité, aby sme sa nebrali vážne. V živote sa totiž deje strašne veľa vážnych vecí, ktoré nemáme v rukách a nevieme ich ovplyvniť, takže treba mať na vyváženie ľahkosť a sebairóniu. Ja mám hlavne muža, ktorý si zo mňa stále robí srandu, takže keby som toto nevedela a brala sa vážne, tak to nefunguje. Ale nie som človek, ktorý sa len smeje.
Hovorí sa, že často máme mnohé komplexy len v hlave. Je to len fráza?
Áno naše komplexy sú v hlave, ale tým, že to máme v hlave, je to pre nás realita. Keď sa anorektička pozrie do zrkadla, vidí sa inak, ako vyzerá reálne. Takže to, čo naša hlava dokáže vyprodukovať, to, čo si v sebe nesieme, je naša realita. Tak sa cítime, týmto žijeme, takí v tom prípade sme a tak sa kreujeme ďalej.
Na jednej strane to môže byť zľahčovanie – veď je to len v tvojej hlave, je to taká toxická pozitivita. Všetci si v sebe nesieme traumy. Nepoznám človeka, ktorý by nemal nejaký komplex. Aj keď si hovorí, že je v pohode, že mu nič neprekáža na vlastnom tele, na charaktere, na druhej strane vidím, ako sa urputne snaží získať lásku nejakého človeka alebo inak zaujať. Vždy je to o tom, že nie sme vyrovnaní so sebou. Sú aj takí ľudia, ktorí vyrovnaní sú, to je skvelé, ale väčšiny z nás sa dotkli nejaké veci v živote a hlboko zostali.