Bola to síce malá rola, ale otvorili sa nové dvierka. Čakala si, že príde nejaká ďalšia príležitosť?
Po Paneláku som odišla do Francúzska, chcela som zostať Paríži. Celkom sa mi tam darilo, ale Andy Kraus ma prilákal späť, vytvoril dievčenskú kapelu Forsomeone. Nikdy mi nenapadlo, že by som mohla spievať. Keď som bola malá, všetci doma hovorili, že spievam hrozne falošne. Nezneli sme však spolu s dievčatami zle, tak sme išli do súťaže Česko Slovensko má talent. Vtedy sa to začalo lámať. Hovorila som si – okej, tak toto je úplne nová vec. I tak som každý deň plakala, pretože som bola vo veľkom strese. Ľudia ma poznali ako dobrú tanečnicu, v tom sa cítim najistejšie. Lenže okolie odo mňa očakávalo, že budem rovnako dobrá aj ako speváčka. Ale nebola som. Učila som sa síce rýchlo, ale nebolo to ono.
Tvoj ďalší život v heslách by vyzeral takto: Praha, modelingová kariéra a nakoniec predsa aj hudba, a napokon úspešný seriál.
Znova veľká náhoda! Možno mi pomohol album, ktorý sme vytvorili s producentom a so šikovným chlapcom, ktorý napísal pesničky. Vďaka nemu si ma režisér Hřebejk niekde všimol, zaregistroval, že existuje speváčka s umeleckým menom Zea. On má rád kvalitnú hudbu a má v nej prehľad. Jedného dňa mi zavolali z televízie a pozvali ma na konkurz. Predpokladám, že úlohu zohralo i to, že si pamätali, že tancujem, spievam, som z východu, aj na Misske som bola. Poslala som nejaké videá a je to celkom zábavné, že cez „český rybníček“ som sa dostala späť na Slovensko. Ak by som v Prahe nerobila hudbu, možno by ma na konkurz nezavolali.
Iveta bola energická, nespútaná, drzá, nerobila si nič z nikoho a ničoho, išla si vždy svoje. Máš niečo z nej vo svojej výbave?
Keď som bola mladšia, trochu som sa jej podobala. Neprinieslo mi to však veľa dobrého. Málokto ma chápal, ľudia ma odsudzovali, hovorili, že „ma je veľa“. Musela som dospieť a upratať si v sebe. Teraz je Alžbeta pokojnejšia a rozvážnejšia, ale z Ivety mám temperament. Ukážem ho vtedy, keď viem, že si to môžem dovoliť, keď som úplne sama sebou, s blízkymi, v hudbe a na koncertoch. Tam som trochu ako Iveta.
Keď nám ľudia hovoria, že je nás veľa, väčšinou preto, že sami si neveria a možno aj závidia, že niekto má odvahu byť samým sebou. Cítiš sa teraz komfortne, nemusíš sa pre niečo alebo niekoho prispôsobovať?
Toto práve v sebe riešim. Posledné dva roky som sa prispôsobovala, len aby som zapadla. A darilo sa mi v tom. Začala som sa inak obliekať, zmenila som štýl a okolie ma prijalo. Lenže som si uvedomila, že mi chýba byť svoja, niekedy bláznivá alebo hlasná... Ale na 90 percent som to stále ja.
Známi ľudia mávajú dve polohy. Prvá je verejná a druhá súkromná a intímna. Cítiš tento rozdiel u seba?
Je minimálny. Už dávno som si uvedomila, že nechcem mať pred ľuďmi masku. Veľa sa stretávam s ľuďmi, učím ich, a zabralo by mi veľa času a energie držať si neprirodzenú masku. Samozrejme, že si súkromie chránim, nemusia o mne vedieť všetko.