Čo ste pri vyhorení pochopili vy?
Že som LEN človek. Že moju sebahodnotu nevytvára úspech v práci. Že akákoľvek jednostrannosť v živote nás skôr či neskôr dobehne a dostane do nerovnováhy. Že som ignorovaním samej seba stratila nenahraditeľný čas a hĺbku zážitkov. V tej najakútnejšej fáze som totiž nebola schopná robiť a cítiť nič. Žiadne emócie, nevynímajúc lásku k mojim najbližším. A to je vskutku desivá skúsenosť. A že to nechcem už nikdy zažiť a budem robiť všetko pre to, aby to nemuseli zažiť iní.
A po akom dlhom čase ste sa dostali z akútnej fázy?
Po šiestich mesiacoch som nastúpila späť do práce na 50 percent a asi po troch rokoch som bola schopná šoférovať v tuneli bez toho, aby ma chytil záchvat paniky. Vrátila som sa do pôvodnej práce, pretože to bola a je oblasť, ktorá ma skutočne baví a napĺňa. Nepotrebovala som zmeniť prácu, ale svoj prístup k nej. A hlavne prístup k sebe samej.
Skúsenosť je neprenosná. Bola tá vaša impulzom k tomu, keď ste sa rozhodli pomáhať iným?
Bola som v tej skúsenosti celkom sama. Nevedela som, čo sa deje, a ani moji najbližší nevedeli, ako mi pomôcť. Trvalo celkom dlho, kým som sa vrátila k plnohodnotnému životu a doteraz mám veľký rešpekt k prečerpaniu svojich zdrojov. Stratený čas a „skutočnú hĺbku“ prežitých momentov s najbližšími mi už nikto nevráti. A to všetko viac-menej kvôli nevedomosti, nedostatočnej láskavosti a lásky k sebe samej. Sú ľudia, ktorí sa v mojom rozprávaní alebo písaní spoznali a rozhodli sa pre zmenu, a aj keď to nie je jednoduché, pracujú na sebaspoznávaní. Sú ľudia, ktorí idú dravejšie za (pseudo)cieľmi a dôverujú svojim schopnostiam, úsudku a prekvapene sa zastavia, až keď narazia. Hľadať cestu späť k sebe samému je trošku náročnejšie ako rozširovať tú, po ktorej už kráčame.
Ako zvládnuť vyhorenie? Dá sa s ním popasovať aj bez odbornej pomoci?
Prvým krokom by mal byť bežný oddych. Dobre sa vyspať, najesť, odpojiť sa od práce a povinností na pár dní. Skúsiť byť len tak sám so sebou. Venovať si čas, dopriať si všímavé chvíľky. Ak sme ako-tak zrelaxovaní, pomôže nám navnímať, ako sa vlastne máme a cítime. Zistíme, ktoré situácie či myšlienky nám prinášajú radosť, ktoré nás desia, prípadne nám uberajú energiu. V podstate objavujeme „zlodejov“ energie. Pokojne si môžeme na papier spísať, čo nás hnevá, frustruje a naháňa nám strach. Pozrieť sa na ten papier a uvedomiť si, čo z toho máme pod kontrolu a môžeme zmeniť my sami.
Čo môžeme ovplyvniť a zmeniť nepriamo. Čo je mimo nášho dosahu a buď sa s tým vyrovnáme, alebo to opustíme. Ak to pred sebou takto uvidíme, pochopíme, či sme schopní to zvládnuť sami, alebo by sme privítali podporu – môže to byť rodina, partner, deti alebo sa obrátime na odborníka. Toto je však len začiatok cesty. Akási krízová intervencia. Je prínosné, ak sa zahĺbime aj do toho, ktoré faktory hrali dlhodobejšiu rolu v tom, ako sa aktuálne cítime. Je to skôr naše osobné nastavenie, vnútorné presvedčenia? Naši sabotéri? Alebo v tom celom procese hrajú rolu vonkajšie faktory, ktoré sú prítomné najmä v pracovnom prostredí? Veľké množstvo práce, nepríjemný nadriadený, rôzne typy toxického správania či nespravodlivosť?
Môže byť jednou z príčin napríklad prehnaný perfekcionizmus a vlastný tlak robiť všetko dokonale?
Takzvané vražedné trojkombo je kombinácia vorkoholizmu – človek má rád svoju prácu, perfekcionizmu – robí ju najlepšie, ako vie, a optimizmu – stále verí, že to stihne v rámci stanoveného času. To sú naozaj prehnané nároky na kohokoľvek v dnešnom svete.
Zavádzať do života nové rutiny, objavovať odznova samého seba. Je dôležitým krokom komplexná zmena?
Vyhorenie nás prinúti zastaviť sa a ukáže nám, že tak, ako aktuálne fungujeme, to ďalej nejde. Zmena je potrebná a je veľmi individuálne, ako veľmi komplexná bude. Niekto sa potrebuje len zorientovať vo svojich prioritách a hodnotách, niekto potrebuje popracovať na vzorcoch správania či myslenia. Iný potrebuje zájsť viac do minulosti a nájsť zážitky, ktoré vtedy nedokázal spracovať, no doteraz ho nevedome ovplyvňujú v rozhodovaní, konaní a správaní.
Zuzana Reľovská (45)
Vyštudovala psychológiu a nemčinu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracovala na pozíciách personalistky a HR konzultantky vo veľkých firmách. Koučka, lektorka a psychologička s viac ako 15-ročnými skúsenosťami v rozvoji potenciálu tímov a jednotlivcov prináša techniky všímavosti do pracovného prostredia a líderstva. Po vlastnej skúsenosti s vyhorením v roku 2010 sa začala tejto téme hlbšie venovať na blogu Bornout a svojím know-how sa snaží aj formou workshopov, webinárov a seminárov poukázať na príznaky, príčiny a následky, ktoré so sebou fenomén dnešných čias prináša