Duševné zdravie a starostlivosť oň sú v dnešných časoch – nielen tlaku na výkony a úspešnosť – kľúčové. Venujeme mu dostatok pozornosti? Alebo zbystríme až vtedy, keď sa niečo deje?
Ešte stále venujeme omnoho viac starostlivosti a pozornosti svojmu fyzickému zdraviu. Ak nás bolí hlava, dáme si tabletku. Keď nás bolí zub, ideme k zubárovi. A tak je to v poriadku, tak to má byť. No ak sa dlhšie trápime nad niečím, čo by malo byť dávno minulosťou, prípadne sa ráno budíme s nechuťou do práce či do akejkoľvek aktivity sa musíme siliť, zvykneme si namiesto vyhľadania podpory ešte aj vnútorne vynadať: „Nevymýšľaj hlúposti, daj sa dokopy, postav sa na nohy.“ Všeobecne sme schopní omnoho viac ponúknuť starostlivosť, empatiu a podporu ľuďom vo svojom okolí ako sami sebe. Zbystríme pozornosť väčšinou až vtedy, keď nám službu vypovie niektorá časť nášho JA – telo, mozog alebo emócie.
Syndrómom vyhorenia trpí čoraz viac ľudí. Čo je jeho najčastejšou príčinou?
Zvykne sa hovoriť, že čelíme vyhoreniu, keď dlhodobo ignorujeme, že sme „len“ ľudia. Vyhorenie je proces a nepríde zo dňa na deň. Moje skúsenosti potvrdzujú, že je to vždy individuálny mix interných a externých faktorov. U niekoho to môže byť silný ťah na bránu spojený s perfekcionizmom, u niekoho, práve naopak, nízky pocit sebahodnoty alebo prílišná empatia k pacientom či ku klientom. Spoločným menovateľom pre každého, kto sa s vyhorením stretne, je, že dlhodobejšie čelí stresu a nedostatočne alebo neefektívne regeneruje svoje zdroje energie.
Často sa stáva, že si to človek buď nepripustí, alebo vedome nevšíma. Môže mať taktiež ťažkosti s nastavením a najmä dodržaním hraníc a jednoducho sa na nejakej úrovni vyčerpá
Pridružujú sa k nemu aj somatické ťažkosti?
Aj keď samotné vyhorenie spôsobuje skôr emocionálne „poškodenie“, nesie so sebou množstvo nepríjemných príznakov alebo následkov. Počínajúc bolesťami hlavy, krčnej chrbtice a vysokým tlakom. Neskôr sa môžu pridať aj problémy s trávením, hučanie v ušiach, závraty či celková únava. Výnimočné nie sú ani rôzne alergie, intolerancie či dokonca astma. Je preto dobré navštíviť lekára a vylúčiť závažnejšie diagnózy. Všetky príznaky môžu byť priamo spojené s dlhodobým stresom. Čo nás však zvykne prekvapiť viac, býva záchvat akejsi vnútornej prázdnoty, prípadne úzkosti, paniky. Vtedy sa cítime, že máme infarkt, že náš život je v reálnom ohrození. A to sa môže prihodiť komukoľvek a kedykoľvek bez akejkoľvek výstrahy. Pocit úzkosti nás zvykne vystrašiť až tak, že sa často obávame toho, že sa úzkosť opäť vráti, a máme úzkosť z úzkosti. To vie človeka doslova paralyzovať.
Hoci sú naše možnosti v zásade neobmedzené, život žijeme až príliš rýchlo. „Utekáme“, zabúdame na seba a často ani nevieme, kým sme a kam smerujeme...
Áno, svet sa objektívne zrýchľuje, komplikuje a stáva sa premenlivým a nejednoznačným. Niet sa čomu čudovať, že náš mozog niekedy nestíha spracovávať všetky podnety a tlak, ktorý sa na nás valí. Máme pocit, že bežíme životom ostošesť, no niekedy si ani nestačíme uvedomiť, že možno skôr utekáme od niečoho, čo si nechceme priznať, ako v ústrety niečomu, čo nás naozaj obohatí. To platí aj v oblasti starostlivosti o seba. Hľadáme úspech v práci, v plnení cieľov, snov. Doprajeme si ďalšie šaty, účes, auto, dovolenku, dom a stále nenachádzame vnútornú spokojnosť a radosť. Je to jednoduchá matematika.
Vnútorná spokojnosť nepríde ako reakcia na vonkajšie podnety, motivácia a odmena vecami a statkami, ktoré si doprajeme, je krátkodobá. V podstate je to jednorazová dávka dopamínu.