V akom momente by nám mala ideálne zasvietiť kontrolka, aby sme sa nedorútili až k samotnému vyhoreniu? Čo je dôležité si všímať?
Ak nám nefungujú vlastné spôsoby a „mechanizmy“ na spracovanie stresu a náročných období a ak nové nevieme nájsť alebo nemáme energiu ich vyskúšať. Ak nám nestačí na oddych víkend plný aktivít, ktoré nám niekedy naň stačili. Ak sa dlhodobejšie cítime mentálne a emocionálne vyčerpaní a nevieme si sami nájsť spôsob, ako to zmeniť.
Mnohým z nás sa spája vyhorenie len s prácou. Vyhorieť však môže aj žena na materskej či študent. Sú v jeho prežívaní rozdiely?
Pocity vyčerpania, únavy, nezmyselnosti, márnosti sa môžu naozaj objaviť u kohokoľvek, kto dlhodobo zanedbáva niektoré svoje potreby. Mamičkám sa môže stať, že majú nedostatok spánku, oddychu, inej činnosti ako starania sa o dieťa. Chýbať im môže sociálny kontakt aj profesionálna sebarealizácia, práca a výsledok, ktorý ich predtým napĺňal. Po narodení dieťaťa sa život veľmi zúži a je to prirodzené a v podstate dočasné. My ženy máme v genetike akoby zakódovanú starostlivosť o rodinný oheň, nech si už pod tým predstavíme čokoľvek – pohoda, poriadok, voňavý koláč. No tak ako je dream job stále len job, aj starostlivosť o deti a ich výchova je len jednou zo súčastí života, nie život celý. Sme komplexné bytosti a k pohode a spokojnosti potrebujeme aj kvalitné sociálne vzťahy. Nehovoriac o dostatku spánku, jedla a intelektuálnych podnetov. Hneď ako celú svoju energiu a čas venujeme len jednej z oblastí, dostaneme sa do nerovnováhy a nastupujeme na cestu k vyhoreniu.
Vy sama ste tento stav prežili na vlastnej koži. Viete dnes s odstupom času povedať, čo bolo jeho príčinou a spúšťačom?
S odstupom času musím priznať, že som viac-menej nevedome ignorovala fakt, že som len človek. Že aj ja mám základné potreby a že sa intenzita môjho žitia narodením detí niekoľkokrát znásobila. Mala som neustály pocit zodpovednosti voči všetkému a všetkým, že musím všetko zvládnuť, o všetko sa postarať, všetku prácu dokončiť, a to v najlepšej možnej kvalite. Inak mi nikto neuverí, že to celé dokážem.
Neustála potreba externej validácie – potvrdenia zvonku, že som hodná obdivu. Vrátila som sa do pôvodnej práce s pôvodným nastavením. Pracovala som na viacerých projektoch s veľkým nasadením a to, čo mi chýbalo v práci, bola spätná väzba od manažéra a jasné vytýčenie cieľa, prípadne rámca pracovných úloh. Jasnosť a zrozumiteľnosť v komunikácii a primeraná a najmä úprimná spätná väzba vie byť nesmierne užitočná. Aj keby som sa dozvedela, že niečo mám robiť inak, bola by to pre mňa jasná správa, že niekde zbytočne plytvám energiou a nasadením. Preto aj dnes, vo svojej práci s manažérmi dávam obrovský dôraz na feedback. Správne podaný feedback je pre obe strany dar a doslova môže zachrániť pred vyhorením.
Vedeli ste, ako vyštudovaná psychologička, čo sa deje a ako z toho von?
Bola som v tom čase doslova odpojená od signálov svojho tela a musím povedať, že frustrácia, výbušnosť a vyčerpanosť mi pri dvoch malých deťoch a práci v korporáte prišli úplne normálne. Viac-menej som si nič výnimočné neuvedomovala až do bodu, keď som sa ráno zobudila absolútne nevládna a prázdna. Ak si dokážete predstaviť nulovú energiu na fyzickej, mentálnej a emocionálnej úrovni, tak je to naozaj menej ako vyfúknutý balón. V tých momentoch mi hlavou znelo len „výdych, nádych, výdych, nádych“, jediné, čo ma ako-tak udržiavalo pri živote.
Toto trvalo asi dva týždne, zatiaľ čo lekárske vyšetrenia preukázali plné fyzické zdravie. Bola som presvedčená, že lekári nájdu hroznú pravdu o poškodení môjho mozgu, prípadne nejakú inú smrteľnú chorobu. Nič také sa nestalo a s každými ďalšími výsledkami, ktoré boli v poriadku, narastalo moje „podozrenie“, že je to celé záležitosť hlavy.
Svojím spôsobom mi to potvrdila aj návšteva psychiatra, ktorý mi po piatich minútach rozhovoru ponúkol lieky na upokojenie. Pochopila som, že ak si nepomôžem sama, nepomôže mi nikto iný. V roku 2011 sa o vyhorení hovorilo veľmi málo a ťažko sa mi samej orientovalo v tom, čo sa so mnou deje. Začala som študovať a skúmať dostupné zdroje. Neskôr som stretla lekárku, ktorá pracovala so mnou ako celistvým človekom. Pomohla mi uvedomiť si a zmeniť presvedčenia o sebe samej a celkovo reštartovať život. Podľa výskumov však môže trvať 16 až 24 mesiacov, kým je človek po vyhorení schopný plnohodnotne pracovať a žiť.