Ste pripravení na to, že súčasťou ďalších rozhodnutí o vašej rodine bude aj verejná pozornosť?
Viktor: Keby sme prišli s adoptívnym procesom až do finále a nejaké dieťa by sme si osvojili, určite by som o tom rád otvorene hovoril. Nemyslím si, že v spoločnosti by mali existovať tabuizované témy. Tabu vytvára len akési čudno. Čudno v zmysle, že niektoré páry sa vlastným rodičom boja povedať, v čom je problém a prečo nemôžu mať deti. To nie je podľa mňa normálny stav. Do adopcií by išlo možno aj oveľa viac ľudí, keby o tom mali nejaké informácie, pretože o tom často veľa nevedia a majú obavy z toho, čo to prinesie. A ak im tieto informácie môžem podať ja, urobím to veľmi rád. Vnímam to ako formu osvety.
Adela: Sme v predadopčnom procese. To znamená, že keď nám na konci tej cesty povedia, že si máme prísť po dieťa, stále sa môžeme rozhodnúť, či to naozaj chceme alebo nie. Možno by bolo zaujímavé sledovať, aký mediálny tlak by nastal v situácii, ak by sme sa po celom adopčnom procese rozhodli, že to dieťa nakoniec nechceme. Z môjho pohľadu by boli otázky oveľa krutejšie a tlak spoločnosti väčší. Verzia osvojenia dieťaťa sa komunikuje príjemne, pretože človek je z pohľadu spoločenských vzorcov hrdinom. No pri tej druhej možnosti by sa ocitol v pozícii egoistického zbabelca, ktorý sa nechce deliť o svoj čas a život s osvojeným dieťaťom. Nechcem, samozrejme, zovšeobecňovať, ale tento pohľad by mohol byť väčšinový.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Viktor: Nemal by som žiaden problém ani s komunikáciou takejto témy. Je to dosť podobné, ako keď ľudia povedia, že deti nechcú. Myslím, že otvorenou komunikáciou by som prispel práve k rozpúšťaniu toho tlaku. Aj toto je verzia, ktorá sa pokojne môže stať. A nie je to téma, v ktorej treba byť hrdinom ani sa jej vyhýbať.
Myslíte, že v budúcnosti budeme schopní lepšie prijať, že aj dvaja sú rodina?
Viktor: Tieto témy sa v našej spoločnosti ešte stále tabuizujú. Keď sa tabu nebude šíriť a podporovať a keď budeme hovoriť o akýchkoľvek nepríjemných témach, ľudia sa budú schopní posúvať a meniť svoje názory.
Adela: Zamýšľala som sa nad tým, ako by som sa cítila v spoločnosti, v ktorej by bolo normálne, že polovica párov nemá deti a že sa to od nich ani neočakáva ako samozrejmosť. A ako by som sa vtedy rozhodla. Keby bola normálna otázka: „A vy ste sa rozhodli pre deti alebo nie?“ Minimálne by som sa cítila slobodnejšie. Myslím, že je to celé o jednotlivcoch. Keby si ľudia viac uvedomovali svoje šťastie a zamerali sa na vlastnú spokojnosť, v spoločnosti by sa to odzrkadlilo. A či aj dvaja sú rodina? To pre mňa nie je dôležité. Ide o to, či sú šťastní. Lebo je aj veľa nešťastných rodín. Takže tá nálepka pre mňa nemá automatickú hodnotu.
A vy si svoje šťastie uvedomujete? Ste šťastní tak, ako ste?
Adela: Šťastie je o tom, ako si ho človek pomenuje. Pre mňa šťastie nie je euforický záblesk alebo výhra v lotérii. To sú také žiarivé bonusy, ktoré nám môžu odpáliť dekel. Pre mňa je skutočné šťastie vnútorná spokojnosť a prijatie vlastného života. Že sa ráno nebudím s pocitom, že by veci v danom momente mali byť inak, ako sú. O to sa snažím a celkom mi to vychádza. Okrem teda nejakých chvíľkových prepadov, ktoré sa občas stanú, lebo človek je unavený alebo ho niečo naštve, pretože nie je guru ani dalajláma. Keď mávam takýto temný moment, môj večne šťastný vnútorný pozorovateľ len mávne rukou a povie: „Neboj sa, to ťa prejde, nedramatizuj.“
Viktor: V tomto sa s Adelkou úplne dopĺňame. Súvisí to presne s tým, čo sme spomínali, že pre niekoho je dieťa zmyslom života. Necítim, že by som mal zmysel života v dieťati, v práci, v aute alebo vo svojej manželke. Zmyslom života je pre mňa život sám a nie šťastie v jeho zážitkových formách. Je to akýsi vnútorný stav, ku ktorému sa dá dospieť a podľa mňa my obaja v ňom sme.
Adela: Väčšinu času (smiech).
