Koľkokrát ročne otočíš lietadlom Londýn – Slovensko a späť?
Tak, začala by som tým, že mám všetky zlaté karty zo všetkých možných leteckých spoločností (smiech). Predminulý rok som v počte kilometrov trikrát obletela planétu a minulý rok vďaka Voice toho bolo ešte oveľa viac... Z ekologického hľadiska asi nie som najzodpovednejší občan tohto sveta, ale tento rok som si dala záväzok, že budem cestovať menej, a hľadám aj iné alternatívy, nielen leteckú dopravu. Ťažké je to v tom, že som si na život vybrala krajinu svojho muža. My sme sa chvíľu snažili žiť aj tu, ale on tam má štúdio, ktoré budoval 20 rokov, má tam zázemie, rodinu, tak som ja urobila ten krok, že budeme v Londýne, čo je fajn. Len som proste často vyčerpaná z cestovania.
A čo ti vyšlo, keď si hľadala inú ako leteckú dopravu?
Je to 5 vlakov, asi 21 hodín... Takže asi ostanem pri tých dvoch hodinách lietadlom. Greta Thunberg by so mnou asi nesúhlasila, ale ja to teraz inak neurobím.
Pocitovo ideš DOMOV smerom do Londýna alebo na Slovensko?
Už je to také zvláštne, mieša sa mi to po tých rokoch. Asi to má veľa Slovákov, ktorí žijú v zahraničí, už sa cítia vykorenení. Ja som doma tam, kde je moja rodina, kde sú moje deti, to je tá najúprimnejšia odpoveď, ktorú ti viem dať. Občas ma chytí záchvat ako teraz cez posledné Vianoce, ktoré sme strávili v Anglicku, mala som urputnú túžbu sa zrazu premiestniť domov, do domu k mojim rodičom. Niekedy je to odlúčenie boľavé, človek aj pustí slzu, lebo chceme byť v spojení a nejde to tak často, ako by sme chceli. A čas beží. Rodičia starnú, deti rastú a človek musí robiť všetko preto, aby sa vzťahy udržali.
Je asi dôležité, aby dievčatá boli v spojení so starými rodičmi.
Presne tak.
Hovoria po slovensky?
Hovoria, hovoria. Je to taká smiešna slovenčina. Nedávno mi Matilda hovorila, že by si priala, aby sme hovorili po slovensky viac, cítila, keď sme boli na Silvestra na Slovensku, že nejaké slová zabudla a že niečo už nerozumie. Vieš, všetko je to o disciplíne. V Londýne je slovenská škola, je v centre mesta, funguje v sobotu. Takže deti majú 5-krát do týždňa školu a ešte ich v sobotu trepať do centra mesta do inej školy, to je náročné. Aj sme to skúšali, ale chceme, aby sobota a vôbec víkend nám patrili ako rodine, boli sme z toho unavení. Na druhej strane je náročné pre mňa ako matku v krajine, kde som všade obklopená angličtinou, kde môj muž hovorí po anglicky, udržať komunikáciu s deťmi len v slovenčine. Je to zložité, čo ti poviem... Spievať vedia po slovensky krásne, teraz spievali v jednom večerníčku, ktorý sme s Eddiem robili, išlo im to super, ale britský prízvuk jednoducho majú.
Dôležité je, že vedia, že majú slovenské korene...
Ony sa cítia slovensky, to áno. Hlavne Matilda, uvedomuje si, že Bratislava je mesto, kde sa narodila, je na to hrdá... Myslím, že to v nich zostane.
Matilda sa cíti medzi rovesníkmi výnimočne, že sa narodila mimo Británie?
Presne, cíti sa výnimočne. Slovenskejšie zase vyzerá Yola. Ružovolíca, milá komunikatívna dievčina, ktorú chce každý vystískať.
Vieš, čo je super? Ešte pred desiatimi rokmi sme v rozhovoroch riešili mužov, vzťahy a kariéru a teraz sa po štyridsiatke stretneme a vždy sa to nejako zvrtne na deti.
Neviem, kam by ma vietor zavial, keby som ich nemala. Napriek tomu, že je to často ťažké, že musíš otvárať rôzne témy aj v sebe, musíš byť voči sebe kritická, si unavená, vyčerpaná, robíš kompromisy...
Hovorí sa, že anglická výchova je iná ako naša, že je to taký studený odchov aj doslova, aj prenesene. Dokážeš byť v tom prostredí slovenskou mamou?
Je to veľmi ťažké… Hneď od začiatku sme s Eddiem bojovali doslova o teplotu. Keď sa narodila Matilda, boli sme ešte v Bratislave, on stále kúrenie sťahoval, že dieťa potrebuje medzi 18 a 21 stupňami, ja som pridávala, lebo mi bola stále zima. A postupne bojuješ aj o iné veci, tak je to vždy, keď sa stretnú dve kultúry. Prvý rok bol pre nás zásadný, obaja sme si museli uvedomiť, že už nie sme len dvaja blázniví, rozlietaní umelci, ktorí majú svoju predstavu o živote, ale že už tu máme niečo veľmi záväzné, človiečika, o ktorého sa treba starať, ktorého treba formovať, a tak sme každý urobili svoje vlastné ústupky, prešli sme svojou vnútornou transformáciou. Ja som upustila od pár vecí, upustila som napríklad od presvedčenia, že dieťa musí mať čiapku, dva svetríky a rukavice. Teraz hodím rukou, keď baby v ôsmich stupňoch vybehnú von v tričku, lebo tam to tak funguje, všetci sú na to zvyknutí.
Ani vzťah so starými rodičmi tam nie je taký ako u nás, však?
Všetko je to inak, aj starí rodičia. Na Slovensku by starí rodičia položili aj životy za svoje vnúčatá, vlastné životy obetujú, aby sa o ne mohli starať, alebo sa vnúčatá stanú ich životmi. Naša anglická babka má 82 rokov, je to emancipovaná žena, ktorá má 4 deti, študovaná, stále študuje, stále sa vzdeláva, spolu s manželom sú vo veľmi dobrej kondícii, bicyklujú, majú záhradu, ona zavára, vyvára, ale nerobí to na úkor svojej vlastnej slobody. Vnúčatá si berie vždy v stredu od tretej popoludní do siedmej večer, absolútne sa im venuje, hrajú na piano, rôzne hry. Je to skrátka top babka na 4 hodiny v týždni. Žiadne otročenie, žiadna obeta, je to pre obe strany výborne strávený čas. Ja som to najskôr nechápala, ale potom mi došlo, že pre ňu je to kompromis medzi tým, že miluje byť babkou, ale miluje aj svoj vlastný život, ktorý vôbec nemá prázdny.
Potom sa naskytá otázka, ako to celé dávaš – deti, domácnosť a umenie dokopy?
Ťažko… Keď sme mali ešte len Matildu, bolo to celkom o. k., dalo sa to, vzali sme ju do štúdia a bola s nami. S dvomi deťmi je to ťažšie, navyše obidve už chodia do školy, takže denný rituál musíš dodržiavať. Ja som bola predtým vetroplach, robila som si, čo som chcela, spala som do jednej, potom som si niečo písala, tvorila... Teraz každý jeden moment, keď mám voľno, musím využiť, inak to nejde. Takže klasika, ráno do školy, o deviatej som doma, potom idem cvičiť, potom si niečo robím, tvorím, o 3.15 vyzdvihujem deti, potom večera, poznáš to. Keď príde múza, musím ju rýchlo zachytiť, takže mám plný telefón popevkov, melódii, kúskov textov, všade mám zaznamenané nejaké nápady. Niekedy si odskočím od vysávača do spálne, kde mám svoj nahrávací systém, nahrám si niečo. Je to v takom behu, ale ide to.
Aj tebe niekedy napadne, že čo si vlastne celé dni robila, keď si nemala deti?
Pamätám si, že keď som nemala deti, bola som stále unavená (smiech). Akože aj teraz som unavená, ale vtedy, keď sme cestovali na koncerty, bola som bez nálady, chcela som len spať... Teraz je toho oveľa viac, v porovnaní s dneškom som vtedy vlastne nerobila vôbec nič. Sú večery, keď si ľahneš do postele a je to ten najlepší moment dňa, nemusíš nikde ísť, proste sa konečne zastavíš. Zábavné je, že keď mala Matilda asi pol roka, začala som sa sama seba pýtať, že kedy príde ten čas, kedy to bude zasa také ako predtým? Že si budem robiť, čo chcem, pôjdem trebárs na manikúru alebo len tak niekde na kávu alebo budem môcť pol dňa len tak niečo tvoriť. Nikto mi na tú otázku neodpovedal, dnes už viem, že nikdy (smiech). A zmierila som sa s tým, prijala som to s humorom.
Je vaša domácnosť emancipovaná, či v nej vládne patriarchát?
Mne Eddie hneď na začiatku povedal – toto je partnerstvo, toto je tím. Si emancipovaná, ale musíš začať vnímať, že som tu aj ja, keď niečo nezvládaš, keď potrebuješ pomoc, povedz, som tu preto, aby som ti bol oporou. Ja som bola zvyknutá robiť všetko sama. Vždy som mala pocit, že keď to neurobím sama, nebude to urobené. Často ešte aj dnes idem do vyčerpania s tým, že všetko zvládnem, a pritom stačí poprosiť o pomoc. A to je môj najväčší problém. Od malých detailov až po logistiku dovolenky musím mať všetko pod kontrolou, aby som bola spokojná. Mám pocit, že len ja to zvládnem.
Aký je Eddie otec?
Výborný. Od začiatku si vybojoval pri dievčatách svoje miesto. Dokáže s nimi robiť naozaj všetko, vymýšľa im program, vie sa o ne postarať, a keď je s nimi len on, nemám žiadne tiky, že musím zavolať domov, či sú v poriadku. Viem, že sú. V našom rodičovskom tíme je stopercentným hráčom.
Pamätáš si obdobie alebo moment, keď si pochopila, že tvoje osobné šťastie nezávisí od nikoho zvonku, ale je to o tom, ako sa cítiš ty sama so sebou?
Áno, pred pár rokmi som to pochopila a minulý rok bol tak nejako definitívne zlomový. Od 16. rokov niečo robím. Často cítim únavu z toho, že som speváčka, že musím vyjsť na pódium, zabaviť ľudí, splniť ich očakávania. Čoraz viac mám pocit, že u mňa prišiel okamih zmeny, že možno presuniem aktivity niekam inam, a je to asi prirodzené. Ako speváčka som dosiahla dosť veľa, ak nie všetko, čo som si kedy vysnívala. Asi chcem však robiť aj niečo iné. Chcela by som sa venovať produkcii, nájsť nové naplnenia, lebo to človek potrebuje. Minulý rok bol veľmi očistný, upratovala som si sama v sebe a je pravda, že nikto tvoje smerovanie nezmení, je to len na tebe. Neviem, asi je to vekom... Aj to, že nájdeš a objavíš svoju hodnotu, vieš ju prezentovať. Je zaujímavé, čo sa stane s človekom v priebehu času. Som dosť poetická duša, vždy som bola, vyčerpáva ma robiť niečo otrocky, potrebujem potom veľa času na oddych, tak uvidíme. Rozhodne už nebudem spievať na báze každodennosti. A práve cez Voice som sa dostala k mladým ľuďom, k talentom, takže sa im rada budem venovať, cítim to ako poslanie dať mladým to, čo som ja dostala a čo som sa za roky naučila.
Navyše poetické duše v súčasnosti ťažko znášajú celý kolotoč okolo šoubiznisu – sociálne siete, bulvár, hejterov...
Ja som v tomto old school. Som vnútorne veľmi staromódne nastavená. Jedna mladá speváčka mi v čase, keď som dostávala vo Voice nakladačku za prehadzovanie vlasov, povedala, že to je predsa normálne, že to si tak nemám brať, že ľudia ma hejtujú, že to k tomu patrí. Lenže ja si to beriem osobne. Nerozumiem tomu, nejde to mimo mňa. A nepripadá mi prirodzené svoj život vystavovať cez Instagram, hoci uznávam všetkých, ktorí to robia prirodzene, zaujímavo a vedia to.
Ktorá z tvojich dievčat viac inklinuje k hudbe?
Obe sú veľmi talentované, aj keď Matilda inklinuje viac k písaniu. Ona od svojich štyroch rokov píše knihy, svoje vlastné dialógy, krásne kreslí, je naozaj neuveriteľne kreatívna. Nemáme televízor, nikdy sme nemali, tak sa musia zabaviť inak. A ona je naša spisovateľka. Dokonca teraz som jej vymyslela prekvapenie. Kamarátkina sesternica robí osobnú kuchárku J. K. Rowlingová...
To sa jej ako stalo?
Normálne. Tiež prišiel v jej živote čas, keď ju prestalo baviť robiť ekonómku, vybrala sa z Kanady, kde žila, do Francúzska, urobila si kuchársky kurz a potom sa dostala až k nej. A ja by som chcela, aby J. K. Rowlingová napísala Matilde nejaké venovanie, keď už je teda spisovateľka. To by bolo určite pre ňu inšpirujúce. Musím ti priznať, že v našej Matilde sa vidím, vždy som chcela byť spisovateľka, mala som romantické predstavy, že budem ťukať do písacieho stroja niekde v dome pri mori... Richard Müller mi však raz povedal – ak chceš byť spisovateľka, musíš písať. Každý deň. Mne sa to nepodarilo, ale moja Matilda to robí bez toho, že by ju niekto nútil.
A Yola?
Ona je objavovateľ sveta. Narodila sa hladná a ako dobrodruh, ak ju mám citovať. Odmalička na nej vidím, že je to človek, v ktorého spoločnosti si rád. Yolinka začala veľmi skoro rozprávať, Eddie im veľa číta, má naozaj bohatú slovnú zásobu. Pamätám si, že raz som s ňou šla po chodníku, viedli sme nejaký rozhovor a jedna pani sa ma pýta – a vy sa s kým rozprávate? A ja že – veď tu, s mojou dcérou –, a ona bola hotová z toho, že také malé dieťa rozpráva.
