Druhá séria Sestričiek sa pre vašu postavu Táne začala celkom pozitívne, zdá sa, že sa zbavila závislosti od liekov. Čakajú ju teraz príjemnejšie dejové línie?
No, na chvíľku... (smiech) V tomto žánri je potrebné aj dramatično a Táňa to nebude mať pri snahe vrátiť sa do bežného života ľahké, pretože ju bude sprevádzať povesť bývalej závisláčky. Žiaľ, radi si ľudí takto škatuľkujeme. Veď už v škole nám hovorili, ako sa prvý deň zapíšeš, tak sa to s tebou bude niesť. Cez postavu Táne som pocítila, ako takéto predsudky fungujú, ako už z pohľadov bývalých kolegýň číta: boli sme síce kamarátky, ale s tými liekmi si to prešvihla a teraz váham, aký postoj k tebe zaujať...
Takýto prístup nevzpruží, skôr podkopáva nohy...
Veď práve! Prostredníctvom Táne som to vnímala na vlastnej koži a bolo to strašné. Bola by som rada, keby si to diváci uvedomili, a keď v živote stretnú človeka, ktorý si prešiel podobnou skúsenosťou ako Táňa, aby podporili jeho snahu žiť zase normálne.
Štatistiky zamerané na súvislosť medzi závislosťou a povolaním hovoria, že najviac závislých je medzi zdravotníkmi, a hneď za nimi sú umelci. Takže nielen vaša postava, ale aj vy ako herečka pracujete v rizikovom prostredí. Pociťujete to?
Hoci sestričku len hrám, chápem, s akým stresom sa zdravotníci denne musia boriť, keď zodpovedajú za životy iných. Samozrejme, musia byť profesionáli, nemôžu si brať každé ľudské utrpenie osobne. Kde je však hranica medzi profesionalitou a ľudskosťou? My herci sa možno z pohľadu diváka iba hráme na niekoho, kým nie sme. No po takom dvanásťhodinovom nakrúcaní ako pri tomto seriáli, keď idem z jednej dramatickej situácie do druhej s plným nasadením, lebo inak to ani nejde, keď chcem byť v svojej role presvedčivá, sa cítim, akoby som to, čo stvárňujem, naozaj prežila. Keď preto vnímam ťažobu, samozrejme, okamžite sa ju snažím zo seba striasť. Ale niekde v mojom tele po nej musia ostávať stopy, veď niekedy hráme skutočné traumy.
Ako sa takej ťažoby zbavujete?
Veľmi mi pomáha ticho. Inokedy vypustím emócie pri pozeraní filmu. Najdôležitejšie je pre mňa veľké zázemie príbuzných a priateľov a vedomie, že im môžem hocikedy zatelefonovať a vyrozprávať sa. Vlastne najťažšie je v danej chvíli zistiť, čo by pomohlo. Mám svoje metódy, niekto má úplne iné. S kolegami hercami sa o tom, ako si poradiť s následkami našej práce, rozprávame, takže viem, že niekto intenzívne silovo cvičí, inému vyhovuje viac joga a sú aj takí, ktorým postačí prechádzka...
Relaxovali ste podobne ako minulé leto aj u mamy na Gemeri? Stále vás baví pestovať zeleninu?
Áno, ale tento rok sa jej tak nedarilo. Pretože výdatné dažde striedali extrémne horúčavy, rastlinky to veľmi vyčerpávalo. Napríklad maliny sa nám urodili obrovské ako orechy, ale cukety, inokedy na pestovanie nenáročné, boli teraz veľmi deformované a postihnuté chorobami. No na jar, keď som sa cítila chronicky vyčerpaná, som objavila silu byliniek. Ani neviem ako do môjho života prenikli, myslím, že cez YouTube alebo sociálne siete som získala nejakú prvú informáciu, ktorá vo mne zarezonovala a postupne som sa úplne ponorila do štúdia ich účinkov. Ku každému orgánu v tele sa dá priradiť iná bylinka a ideálne je ich užívať podľa toho, čo vás práve trápi, či kĺb, či žalúdok... Mne veľmi pomáhajú.
Aj si ich sama hľadáte na lúkach a v lesoch?
Som síce z dediny, ale niektoré bylinky nepoznám a bojím sa, že natrhám iné. Zatiaľ si ich pestujem z kúpeného semena a pozorujem ich vzhľad. Až ďalší krok bude, že si ich budem hľadať v prírode.
Vaše povolanie je náročné aj preto, že buď musíte čakať, kým vám niekto rolu ponúkne, alebo sa obracať aj sama. Zhruba pred rokom ste mi rozprávali, že ste zohnali grant na ziscenovanie monodrámy s názvom Bez života od významného súčasného maďarského dramatika Jánosa Háya. Už ju hrávate?
Premiéru mala v Bábkovom divadle v Košiciach v spolupráci s Divadlom Thália vo februári a odvtedy som s ňou bola na viacerých divadelných festivaloch na Slovensku aj v Maďarsku. Neviem, či som vám vtedy spomínala, že hra bude mať slovenskú aj maďarskú verziu. Som veľmi šťastná, že sa mi obe podarilo zrealizovať, lebo som nepredpokladala, že to bude také náročné. Keď som ju skúšala po maďarsky, hovorila som si, že stvárniť ju v slovenčine už bude hračka, no veľmi som sa mýlila. So slovenskou verziou som sa borila štyri mesiace, lebo docieliť rovnaký efekt v tých istých scénach nebolo jednoduché. Človek musí byť veľmi pohotový v oboch jazykoch, aby to zvládol, a to ja v slovenčine nie som.
Niekto vám s ňou napokon pomohol?
Mirka Košická, dcéra Dany Košickej (v Sestričkách hrá hlavnú sestru Helenu, pozn. red.). Skončila réžiu, ale prizvala som si ju ako dramaturgičku.
Takže pracovné vzťahy zo Sestričiek prerástli do kamarátskych?
Áno. Mirka je pre mňa veľký objav a myslím si, že o nej ešte budeme počuť.
Máte ešte chuť zopakovať si takýto pokus s divadlom?
Mám v tomto smere ambície, lebo mám ďalšie predstavy o tom, čo by som ešte mohla zrealizovať. V lete som vďaka grantu, tiež z Fondu národnostných menšín, zorganizovala dvojjazyčný divadelno-filmový tábor pre deti. Keďže hrám v oboch jazykoch, túžim, aby sa Maďari aj Slováci navzájom inšpirovali a aby to malo pozitívny dosah na naše spolužitie. Ako Maďarka narodená na Slovensku to považujem aj za svoju úlohu.
