Do seriálu Sestričky ste vstúpila ako nová postava, neurochirurgička Ingrid Garinová. Tvorcovia seriálu ju charakterizovali ako chladnú profesionálku. Ako ju vnímate vy?
Ako vorkoholičku, vynikajúcu odborníčku, dokonca na Slovensku najlepšiu vo svojom odbore. Zdá sa, že všetko, čo sa v jej živote deje, súvisí s jej prácou, lebo téma jej rodiny je v seriáli v úzadí. No rozhodne nie je chladná, ale prajná a citlivá. Pochopíte to v situáciách, keď sa pacient alebo jeho príbuzní obávajú operácie. Vtedy nereaguje spôsobom: počkajte si na výsledok... Ale povzbudí. I keď veľmi profesionálne.
Ktoré momenty pri nakrúcaní tohto seriálu sú pre vás najzaujímavejšie?
Veľmi ma bavia scény, v ktorých operujem, pretože sú pre mňa niečím novým. V nich mám vždy vedľa seba skutočného chirurga, ktorý mi radí, aby to pôsobilo čo najvernejšie, ako uchopiť operačný nástroj, ako s ním narábať, kam sa kedy pozerať...
V skutočnosti ste uvažovali o tom, že sa stanete lekárkou. Veď máte za sebou jeden semester medicíny. Prečo ste z nej odišli?
Zaujímali ma aj film a divadlo, ako dieťa som chodila do divadelného súboru Ludus, a tak som po ukončení prvého semestra medicíny skúsila prijímačky na VŠMU. Vtedy otvárali svoj ročník Martin Huba a Emília Vášáryová a okamžite ma zobrali. Rozhodovala som sa, či zostať na medicíne, alebo začať odznova na VŠMU, ale prevládla túžba po herectve.
Nikdy ste tú voľbu neoľutovali? Predsa len, herci majú, čo sa týka pracovných ponúk, veľké sínusoidy, raz je práce priveľa, potom zase žiadna... Aj vy ste pred pár rokmi išli zo seriáli do seriálu, a potom akoby ste zmizli. I keď, videla som vás hrať v divadle a mala som pocit, že tam je váš talent oveľa viac využitý...
Neverím na náhody. Myslím si, že nič sa nedeje len tak a všetko je tak, ako má byť. Mne sa jedny dvere, tie pomyselné seriálové, zatvorili, ale otvorili sa mi dvere do divadiel. Zrazu som dostala ponuku do divadla La Komika kde hrám v niekoľkých tituloch, potom do Divadla Aréna aj do Mestského divadla P. O. Hviezdoslava. Nakrúcala som aj v Čechách (Policie Modrava, Vdova – pozn. red.), okrem toho sa stále venujem dabingu. Televízny divák mohol mať pocit, že som zmizla, ale ja bez prestania pracujem. A navyše, v divadle sa mi otvorili nové možnosti, nehrám len prísne a negatívne ženy, ale aj komické postavy. Som šťastná.
Mnohí naši herci hovoria, že divadlo síce milujú, ale je tak slabo zaplatené, že prácu v televíznych projektoch potrebujú, aby prežili.
Nie je to tak len na Slovensku, ale aj v zahraničí. Film a televízia sú všade zaplatené lepšie. Z divadelného herectva sa dá vyžiť, iba ak máte dostatok predstavení, ak ešte aj dabujete a máte ďalšie pracovné aktivity, napríklad v reklame. A to napriek tomu, že divadlo je v hereckej brandži to najnáročnejšie, lebo jedno predstavenie skúšate aj dva mesiace, a potom idete pred publikom naživo. Keď sa pomýlite, režisér nezakričí: stop, zopakujeme si to, ako keď hráte na kameru. Pravdou je, že seriál je pre herca finančnou injekciou. No ja si nesťažujem, netrápim sa zbytočne nad tým, prečo je niečo tak a nie inak, alebo prečo ja nemám to, čo iný má. Najhoršie je s niekým sa porovnávať. Lepšie je zmieriť sa s takým životom, aký je, a ísť ďalej. A mňa herectvo, aj to divadelné, napĺňa.
Vraj máte ešte jeden projekt, pre herca nezvyčajný, travesty šou, v ktorej vystupujete v mužských šatách a napodobňujete Karla Gotta či Mira Žbirku. Skutočne ich viete verne interpretovať?
Viem ich zahrať, ale z toho projektu napokon zišlo z časových dôvodov a ostalo len pri promo fotografiách.
Keď sme pri fotkách, videla som vás na záberoch s dcérou, keď ste ju so sebou vzali na ples a prekvapilo ma, ako vyrástla a aká je krásna. Netúži byť tiež herečkou?
Radku bavia jazyky. Už teraz plynulo číta aj rozpráva po anglicky a veľmi ju baví tiež francúzština, takže týmto dvom jazykom sa chce venovať. Okrem toho, že sa výborne učí, má fantastickú povahu a je úžasný človek. Občas sa na mňa hnevá, že sa ňou chválim a pýta sa, či mi to nie je trápne, ale ja si neviem pomôcť, som na ňu taká pyšná.
Po nečakanej smrti vášho otca ste sa s dcérou nasťahovali k svojej mame, takže teraz ste pod jednou strechou tri generácie žien. Ako sa vám spolu nažíva?
Máme ešte aj ročnú mačičku, takže sme až štyri baby. Chvíľočku nám trvalo, kým sme sa zladili, ale funguje nám to. V každom súžití to občas zahrmí, ale u nás sú to väčšinou len také drobnosti, napríklad, keď odložím taniere na nesprávne miesto, alebo máme rozličné politické názory... Momentálne by som nemenila.
Niektoré média vás spájajú s kolegom Marcelom Nemcom, ktorý sa však donedávna otvorene hlásil k homosexuálom. Skutočne tvoríte pár?
V niekoľkých divadelných predstaveniach hráme pár, v jednom dokonca manželov, ale inak sme len veľmi dobrí priatelia. Som single, ale na mužov som nezanevrela. Myslím si, že láska príde, keď to človek najmenej čaká.
