Zdroj: Evita magazín

Moje prvé Adely Banášovej

magazín Evita 15.02.2017, 08:00 Životný štýl
262 Tlač
Adela bola súčasťou oslavy našich prvých narodenín. A my sme boli zvedaví na JEJ prvé VŠELIČO.

Moje prvé prázdniny, čo si pamätám
Neviem, či si pamätám prvé prázdniny, ale pamätám si, že sme chodievali do Vrbového. Tam sme mali chalupu a tam nás naši vždy na dva mesiace odložili. Dnes, keď nad tým premýšľam, vlastne nechápem, ako to robili, mala som štyri-päť rokov a nechali ma dva mesiace so sestrou a babkou tam. Ja som počas leta zabudla, že existujú a keď po mňa prišli, tak som sa rozplakala, lebo som si spomenula, že mám rodičov... Ale zas na druhej strane to bolo dobré, nebola som na nich tak veľmi naviazaná a žila som si pekným detským dedinským životom. Babka bola skôr „stravnica“, ja som chodila po prírode, obhrýzala som záhradu, hrala som sa s kamarátmi, to bolo veľmi fajn.

Moja prvá ozajstná kamarátka
To bola Janka od susedov, práve v spomínanom Vrbovom. S ňou som sa hrávala s barbienami, ktoré som nikdy nemala, žila som s ňou v rozprávkovom svete. Boli sme kamarátkami v tom období človeka, keď ešte nemá diár a prázdniny sú naozajstným voľnom. Ráno vstaneš, z kríkov ješ ríbezle, potom prejdeš na jahody, potom sa kúpete v takej tej sivej vaničke ako v bazéne, popritom ťa štipne osa, čo je zážitok na celý deň a večer s veľkými kamošmi ideš kradnúť kukuricu. Neviem, či si aj Janka o mne myslela, že som jej ozajstná kamarátka, ona viac inklinovala k mojej sestre. Ale keďže som bola zo všetkých detí najmladšia a ona jediná sa so mnou bavila, zaradila som si ju ako najlepšiu kamošku... Naši potom tú chalupu predali a ona mi po rokoch, keď som už bola známa, napísala, ako sa má, že má tri deti a muža. Také fajn, vedieť, čo s ňou je, s odstupom 25 rokov.

Prvý chlapec, čo bol do mňa zamilovaný
To bolo v druhej triede na základnej, spolužiak Mišo Kadrliak, ten bol do mňa. Ale bol do mňa takým invazívnym spôsobom, že všetko po mne opakoval, chodil tam, kde ja, kreslil to, čo som kreslila ja, keď som šla na záchod, on ma pred ním čakal, na veľkej prestávke sa stále prechádzal za mnou.. Ja som z neho mala strašné nervy. Vtedy som chodila na džudo, tak som ho nejakým chmatom dala dole, aby mi dal pokoj, ale nedal... No a asi pred piatimi rokmi mi napísal mail, že ahoj, to som ja, čo ťa tak otravoval. Dnes vedie usporiadaný život, nestal sa z neho žiadny úchylák ani nič také.

Môj prvý džob
Chodila som upratovať, mala som 12 rokov a bolo to na „tajňáša“. To moja sestra, už ako plnoletá, chodila vo Viedni upratovať do jednej inštitúcie a mňa so sebou brávala ako detskú pracovnú silu. Šetrila som si na teplákovú súpravu s Mickey Mousom, ktorú som si potom kúpila v Budapešti.

Moja prvá cesta za hranice Slovenska bez rodičov
To bolo vtedy, keď som šla na dvojtýždenný jazykový pobyt do Anglicka. Poslali ma s partiou dospelých do Londýna, mala som 14 rokov, bývala som v rodine, kde som bola hrozne nešťastná, lebo mali všade neporiadok a na obed robili len sendviče. Veľmi som chcela ísť domov, tak zúfalo, že som chcela pojesť nejaké lieky, ale mala som so sebou len Endiaron, tak ten nápad som zavrhla. Veľmi som vtedy závidela jednej dievčine, o ktorej som počula príhodu, že prišla tiež do rodiny a hneď v prvý večer im prisadla čivavu. Omylom. A zabila ju. A oni ju poslali domov. Ja som nemala koho prisadnúť, tak som musela vydržať.

Prvý darček, ktorý si dostala od muža
Ráta sa aj chlapec? Lebo to bolo v prvej triede na základnej škole, ja som bola zamilovaná do Michala Charváta, a preto som si ho pozvala na narodeninovú oslavu. Dúfala som, že v darčeku, ktorý mi daruje, bude pretavená jeho láska ku mne. No a on došiel a dal mi nezabalené, použité skladacie nožničky a spolu s nimi takú špongiovú pingpongovú loptičku. Bolo jasné, že schmatol niečo, čo mu prišlo pod ruku, keď odchádzal z domu, vrazil mi to do rúk hneď vo dverách a ja som pochopila, že ma nemiluje...

Moja prvá opica
Neviem, či to bolo prvýkrát, ale raz sme so Sajfom moderovali na Duchonke, ja som riadne nejedla, na izbe v hoteli spolu s nami skončili Horkýže slíže a neviem kto ešte, pilo sa, samozrejme. A ja som nalačno vypila neviem koľko Fernetu a celú, ale že celú noc mi bolo brutálne zle. Za dverami kúpeľne som len počula Tomáša, s ktorým som vtedy chodila, že či mi to bolo treba a na druhý deň som moderovala ďalej. Tak zle ako vtedy mi nikdy nebolo.

Moje prvé veľké sklamanie
Keď ma dali naši do škôlky. Do nemeckej, medzi nemecké deti. Ja som tam sedela a pamätám si pocit zrady, hnedé vrecúško so zlatou potlačou, v ktorom boli dve jabĺčka a strach, či sa po mňa vrátia.

Prvý muž, ktorý naozaj dostal moje srdce
No, tak to je ťažká otázka. Ja som stále bola do niekoho. Byť zamilovaná, to bola motivácia ako zvládnuť inštitúcie ako škola, škôlka, zamestnanie... No a keďže my sme sa stále sťahovali, moje objekty lásky sa striedali dosť často. Ale asi Maroš Vážan v druhom ročníku na základnej škole bol prvý, ktorému som povedala, že spolu chodíme. To bolo v škole v prírode. Takého ozajstného frajera som mala v trinástich. To už sme sa aj vodili za ruky, aj pusa padla. A potom neskôr začal chodiť s mojou kamarátkou Hankou Lasicovou.

Moje prvé dni ako vegetariánky
Moja mama bola vždy vegetariánsky ladená, takže bezmäsitá strava bola súčasťou môjho detstva. U nás sa mäso jedlo, ale málo. Pred tromi rokmi som na jeden rok prestala jesť mäso a poviem ti, že teraz som zas v období, že mäso nejem. Keď som videla tie jahniatka naložené do kamióna, lebo veď máme veľkú noc, lebo veď tradícia, povedala som si, že to trošku vyvážim, lebo to bolo hrozné. Vôbec si myslím, že jeme priveľa mäsa. Naši starí rodičia ho mali raz do týždňa, my sme sa zbláznili a jeme ho na tony. Tento svet je jeden veľký bitúnok vlastne.

Prvý článok v bulvári, ktorý bol o mne a nebol pravdivý
Ten si pamätám celkom presne. Už som pracovala vo Fun rádiu, ale pre bulvár som začala byť zaujímavá až vtedy, keď sa začala prvá SuperStar. Vtedy som pochopila, čo znamená takzvané kŕmenie krokodíla. Teda, že aj vlastná inštitúcia povie do médií na teba niečo, čo sa rozmaže a cieľom čoho má byť propagácia projektu, na ktorom pracuješ. Teraz to už nerobia, ale vtedy o mne napísali, že som odmietla moderovať nejaké kastingy, lebo som si vypýtala veľmi veľa peňazí. Isteže to nebola pravda, nemoderovala som ich preto, lebo som mala iné záväzky, o ktorých všetci zúčastnení vedeli dopredu, no výstup bol tento. To bol prvý kontakt s necitlivým bulvárom. Nemohla som sa brániť, veľmi som to prežívala, ale bola to výborná skúsenosť, lebo pri takýchto zážitkoch človek pochopí, ako sám seba veľmi berie vážne. Ľuďom je úplne jedno, čo o tebe píšu, to len ja som mala tendenciu vysvetľovať, že to nie je pravda, že si vymýšľajú a mnohí z môjho okolia reagovali otázkou, o čom hovorím. Ani netušili, že niečo také vyšlo... Dnes som výrazne viac nad vecou. Bulvár beriem ako súčasť života, nikdy nie je náhoda, keď o tebe napíšu, je to presne tá lekcia, ktorú v danom momente potrebuješ.

Prvýkrát, keď som bola na seba pyšná
To bolo v detstve, keď som chodila na džudo a mama sa ma doma pýtala, že čo ste dnes robili? A ja, že také Osotogari. A mama hovorí, tak mi to ukáž. A ja som jej to ukázala a zhodila som ju na zem. Ona to vôbec nečakala a ja som bola pyšná sama na seba, že sa dokážem biť.

Prvý pracovný „prúser“, ktorý som zažila
Tak taký, že som si myslela, že už nikdy nevyjdem z domu, bol. Poslali ma ešte z Telerána, z Markízy, urobiť rozhovor s pánom Horníčkom, lebo mal vernisáž svojich koláží. A muselo to byť veľmi rýchlo natočené, lebo to malo ísť do programu Doma s Markízou. Takže natočiť, vrátiť sa do telky, rýchlo zostrihať, aby mohol ísť materiál do vysielania. Tým pádom som dostala pred všetkými novinármi prednosť. Ja. Vo svojich 16 rokoch. Sedeli tam všetci novinári nastúpení, pustili ma dopredu, čakajúc, čo sa ho teda budem ja, pubertiačka, pýtať. Ja som si v aute cestou tam prelistovala nejakú brožúru, z ktorej som vedela, že tvorí väčšinou na chalupe a že jeho manželka je prvá, ktorá mu diela ohodnotí. Tak som sa ho pýtala rôzne veci, ostatní novinári ma sledovali a potom zaradila nevinnú otázku – čo hovorí na tieto vaše diela vaša žena a on mi hovorí: „Má choť letos zemřela.“ Ja som v tom okamihu počula nesúhlasné nadýchnutie a vydýchnutie všetkých novinárov v miestnosti, to odsúdenie bolo až fyzicky prítomné! V momente som sa opustila, že aká hanba, cítila som celé to zhrozenie zo strany ostatných novinárov, vnímala som všetky tie prívlastky na svoju osobu, aká som hlúpa, necitlivá, primladá, nepripravená a on jediný ostal v pohode a povedal: „To je v pořádku, to ste nemuseli vědet.“

Prvý jazyk okrem slovenčiny, ktorý som ovládala plynulo
Nemčina.

Prvý človek, ktorý ma dostal svojimi vedomosťami
Ja pre vedomosti nijako špeciálne ľudí neuznávam. Samozrejme, rešpektujem vzdelaných ľudí a keď vedia svoje vedomosti použiť pre prospech iných, tak to uznávam... Myslím si, že svojho otca vnímam ako Google s kontextom. On mi neodpovedá na moje otázky len faktami, ale pridá aj súvislosti, ktoré si vypočujem a vyberiem si z nich to svoje.

Prvýkrát, keď som pochopila, že smrť sa nás všetkých dotýka
Pamätám si deň, keď som bola ako asi desaťročné dieťa sama doma a premýšľala som nad tým, aké to bude, keď moji rodičia zomrú. Potom som riešila aj svoju existenciu, svoju smrť. Nesúviselo to so žiadnou udalosťou, tak nejako to prišlo prirodzene.

Prvýkrát, keď som svoju popularitu využila na dobrú vec
Keď bol môj starý otec v nemocnici. Nebolo to tak, že by som prišla a dožadovala sa niečoho viac extra, ale keď videli, kto je, inak k nemu pristupovali. A aj keď som raz otcovi volala záchranku, povedala som do telefónu zreteľne svoje meno dúfajúc, že to niečo spôsobí a že tam budú hneď ako položím, ale viem z viacerých skúseností, že prídu rovnako rýchlo, nech volá ktokoľvek. Ale podvedome som siahla po svojom mene.

Kompletný článok ste si mohli prečítať aj v májovej Evite 2016.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk.