Sú ľudia, ktorým sa v živote deje jedna nepríjemná vec za druhou, a predsa si dokážu zachovať pokoj a nadhľad. Čo majú v sebe inak?
Myslím si, že rozdiel je najmä v schopnosti pozerať sa na život z rôznych perspektív. Nie vždy dokážeme ovplyvniť, čo sa nám stane, ale môžeme ovplyvniť, aký význam tomu dáme. Dôležité je tiež nesnažiť sa o dokonalosť a uvedomiť si, čo je v živote skutočne vzácne – zdravie, vzťahy, vnútorný pokoj a blízki. Aj preto sa odolní ľudia často dokážu oprieť o vďačnosť. Vidia nielen to, čo stratili, ale aj to, čo zostáva. A práve v tom vidím súvis s etickým leadershipom. Dobrý líder nemusí mať vždy odpoveď. Mal by však vedieť, čo je skutočne dôležité, a podľa toho sa rozhodovať.
Prečo niekoho ťažké obdobie úplne prevalcuje, zatiaľ čo iný ním prejde s väčším pokojom?
Každý z nás v živote zažíva náročné obdobia. Rozdiel často nie je v tom, či problémy máme, ale v tom, ako ich interpretujeme, aké zdroje máme k dispozícii a o čo sa v náročnom období dokážeme oprieť. V ťažkých časoch je dôležité upriamiť pozornosť aj na to, za čo môžeme byť napriek všetkému vďační. Nie je to vždy jednoduché, a preto je potrebné túto schopnosť trénovať. Rovnako ako trénujeme sval, môžeme trénovať aj spôsob, akým premýšľame. Zároveň by som však bola opatrná s predstavou, že človek musí byť za každých okolností silný a pokojný. Neznamená to, že nás nič nezlomí, že neplačeme alebo necítime strach. Znamená skôr schopnosť pracovať so svojimi vnútornými aj vonkajšími zdrojmi, zorientovať sa a postupne nájsť cestu ďalej.
Je psychická odolnosť skôr vlastnosť, s ktorou sa narodíme, alebo sa dá počas života vybudovať?
Psychická odolnosť sa dá počas života budovať. Vrodené dispozície, temperament či skúsenosti z detstva síce zohrávajú svoju úlohu, ale reziliencia nie je nemenná vlastnosť. Je to schopnosť, ktorú môžeme rozvíjať. Dôležité je dovoliť si učiť sa z chýb a zlyhaní. Sme len ľudia – alebo, ako rada hovorím, až ľudia. Máme emócie, robíme chyby, bojíme sa či zlyhávame, ale zároveň sa dokážeme reflektovať, učiť, meniť a rásť. Excelentnosť preto nie je o dokonalosti, ale o snahe byť každý deň o trochu lepšou verziou seba samého a zostať verný svojmu vlastnému potenciálu.
Často počúvame „mysli pozitívne“. Čo však robiť vtedy, keď je situácia naozaj ťažká?
Aj vo veľmi ťažkých časoch je dôležité rozpoznať a pomenovať, ako sa cítime. Byť pozitívny za každú cenu nás paradoxne môže robiť nešťastnými. Keď je situácia naozaj ťažká, najskôr si potrebujeme dovoliť cítiť to, čo cítime. Dopriať si čas, byť k sebe láskaví a emócie nepotláčať, ale ani sa nimi nenechať úplne pohltiť. Veľmi pomáha aj mať niekoho, komu sa môžeme obyčajne, ľudsky zdôveriť. Práve preto sú zdravé vzťahy také dôležité.
Je niekedy zdravšie priznať si, že nám nie je dobre, než sa nútiť vidieť na všetkom niečo pozitívne?
Určite áno. Ide o schopnosť, ktorú nazývame emocionálna agilita – vnímať každú emóciu ako určitý druh informácie. Príjemné emócie nás potešia a dodajú nám energiu. Tie nepríjemné však nie sú našimi nepriateľmi. Môžu nás upozorniť, že sa niečo deje – že sa bojíme, sme unavení, niekto prekročil našu hranicu alebo žijeme v rozpore s tým, čo je pre nás dôležité. Emócia je informácia. Môžeme ju vnímať, pomenovať a potom sa rozhodnúť, čo s ňou urobíme.
Čo robia psychicky odolní ľudia počas obyčajného dňa možno úplne inak než ostatní?
Základom je prevencia a správny energy-management. O odolnosť sa nestaráme až vtedy, keď príde kríza – budujeme si ju každý deň. Patrí sem kvalitný spánok, vyvážená strava, pohyb, ideálne v prírode, kvalitné vzťahy, učenie sa novým veciam aj schopnosť pravidelne sa zastaviť a premýšľať, či náš život smeruje tam, kam chceme. A veľmi dôležité je prepojiť svoj každodenný fokus s tým, čo nám v živote naozaj dáva zmysel.
Môžu nám v náročných časoch pomôcť aj obyčajné veci ako pohyb, prechádzka, dobré jedlo či pravidelný režim?
Určite áno. Niekedy práve tie najobyčajnejšie veci pomáhajú najviac. Keď prežívame náročné obdobie, mozog aj telo potrebujú stabilitu a určitú predvídateľnosť. Nemusíme hneď vyriešiť celý svoj život. Niekedy stačí urobiť ďalší malý krok – ísť na prechádzku, zavolať blízkemu človeku, najesť sa, vyspať sa, nadýchnuť sa. Rezilienciu vnímam ako životný štýl a spôsob, ako si dovoliť žiť. Pretože život sa nedeje až vtedy, keď vyriešime všetky problémy. Život sa deje aj počas nich.
