V kríze náš mozog prirodzene zužuje pozornosť na problém. Snažíme sa prežiť a vyriešiť to najnaliehavejšie, a tak paradoxne vynechávame presne tie veci, ktoré by nám mohli pomôcť – pohyb, spánok, priateľov, prírodu či oddych. Vzniká začarovaný kruh. Preto je dôležité vedieť, čo nás nabíja energiou, a tieto aktivity si chrániť aj v náročných obdobiach. Nie ako luxus, ale ako súčasť prevencie. A nemusíme si oddych zaslúžiť až tým, že všetko dokončíme. Život nie je projekt, ktorý raz odovzdáme. Schopnosť dovoliť si žiť aj uprostred povinností je jednou z najdôležitejších súčastí odolného života.
Akú úlohu zohrávajú v psychickej odolnosti priatelia a blízki ľudia?
Úplne kľúčovú. Človek nie je izolovaný jednotlivec – sme sociálne bytosti a naše vzťahy výrazne ovplyvňujú, ako zvládame náročné obdobia. Niekedy nepotrebujeme radu. Potrebujeme človeka, ktorý si k nám sadne a povie: „Som tu.“
Prečo môže byť schopnosť povedať „potrebujem pomoc“ v skutočnosti prejavom sily?
Pretože nikto z nás nie je dokonalý a nemusí všetko zvládnuť sám. Potrebujeme cítiť, že sme prijatí, niekam patríme a sme súčasťou komunity. Schopnosť povedať „potrebujem pomoc“ preto nie je prejavom slabosti, ale sebauvedomenia, dôvery a odvahy priznať si svoje limity. Skutočná sila je totiž ukrytá v našich zdravých vzťahoch.
Niektorí ľudia si dokážu aj v ťažkom období vychutnať malé radosti. Dá sa takýto spôsob vnímania života naučiť?
Áno, určite áno. Život nie je založený iba na výkone a úspechu, ale aj na zmysluplnosti, charaktere, vzťahoch a schopnosti žiť dobre. Aj moje deti ma učia byť prítomná, tešiť sa z maličkostí a uvedomovať si, že život sa nedá stále optimalizovať. Myslím si, že veľkou výzvou dnešnej doby je pocit, že najskôr musíme všetko zvládnuť a až potom si dovolíme byť šťastní. Ja to vidím opačne. Dovoliť si žiť nie je odmena za výkon. Je to súčasť dobrého života. A malé radosti sú jeho veľmi dôležitou súčasťou.
Čo s našou psychikou robí neustále porovnávanie sa s ľuďmi, ktorí vyzerajú, že všetko zvládajú lepšie?
Naša odolnosť súvisí aj s úrovňou nášho myslenia. Preto je dôležité vedieť pozrieť sa na situáciu z rôznych perspektív. Porovnávať sa môžeme predovšetkým sami so sebou – kde sme boli včera, pred rokom a kde sme dnes. To je rastové porovnávanie. Nikdy neodporúčam porovnávať sa s druhými, pretože nepoznáme ich plný príbeh. Každý z nás nesie svoj vlastný batôžtek, no nevieme, čo v ňom ten druhý človek má. Sociálne siete navyše ukazujú výsledok, nie cestu. Vidíme úspech, ale nevidíme pochybnosti; vidíme úsmev, ale nevidíme slzy. Preto je oveľa zdravšie sústrediť sa na vlastnú cestu.
Môže nás posilniť vedomie, že sme už v minulosti zvládli niečo, čo sa nám vtedy zdalo nezvládnuteľné?
Určite áno. Keď sa obzrieme späť, často zistíme, že sme už zvládli veci, ktoré sa nám kedysi zdali nezvládnuteľné. A nemuseli to byť len veľké životné míľniky – počítajú sa aj malé veci. Preto je dôležité vytvárať si vlastný archív zvládnutých situácií. V ťažkej chvíli si môžeme pripomenúť: „Už som niečo podobné zvládla. Možno inak, možno pomaly, možno s pomocou druhých, ale zvládla.“ To je silný zdroj sebadôvery.
Kedy sa zdravá odolnosť mení na potrebu byť za každú cenu silná?
Prevencia je základ. Nemali by sme čakať na krízu, aby sme sa začali starať o svoju rezilienciu. Každý deň by sme sa mali na niečo tešiť a všímať si malé veci. Dôležité je aj budovanie zdravých vzťahov – v prvom rade vzťahu samého so sebou. A dovoliť si žiť svoj život, nielen ho neustále riadiť, optimalizovať a zvládať. Nemusíme čakať na veľké šťastie. Potrebujeme sa naučiť všímať si malé okamihy, ktoré už šťastím sú.
KTO JE...? Zuzana Čmelíková
Expertka na leadership a rezilienciu s viac ako 20-ročnou praxou v rozvoji ľudí a organizačnej kultúry. Vo svojej práci sa zameriava na leadership development, rezilienciu, energy a self-management či etický leadership. Je držiteľkou viacerých odborných certifikácií, víťazkou ocenenia Lektorka roka 2023, organizátorkou Resilience Summit a spoluautorkou programu „Odolnejší“.
