Prečo Vojtechovi hovoríme Béla, hoci logickejšie by bolo povedzme Vojo? Prečo je Štefan Pišta a prečo sa Košice nečítajú „Kosajs“? Influencer a komentátor slovenského života, ktorého „Dobré ránečko, ako sa máš? Slnko vyšlo!“ už zľudovelo, prezrádza v rozhovore pre časopis TÉMA, čo ho na Slovákoch (a slovenských cestách) dodnes fascinuje. Je niečo, v čom by sme sa mohli trošku uvoľniť?
Keď si spomeniete na Lagos, mesto svojej mladosti, čo vidíte ako prvé – konkrétnu ulicu, hluk, ľudí, cítite vône?
Všetko. Je to niečo, čo vo vás zostane navždy. Vyrastal som v meste, ktoré nikdy nespí. Žije tam viac ako 20 miliónov ľudí a každý bojuje o svoju šancu niečo dokázať. Nezáleží na tom, kedy vyjdete na ulicu – vždy bude plná ľudí. Všade nájdete ten pravý miestny „street food“, miestnych umelcov, ruch veľkomesta. A presne toto si človek nesie v sebe celý život.
Ako vyzeral váš bežný deň v Lagose, keď ste tam žili, učili sa, pracovali, kopali do lopty? Aký bol váš obľúbený moment dňa?
Moja obľúbená časť dňa bola, keď som vstával o 5:30 ráno a odbehol na Národný štadión, ktorý bol asi 6 kilometrov od nášho domu. Potom som dve hodiny hral futbal a následne som bežal späť domov s vedomím, že ma tam nečaká žiadne jedlo. Boli to moje šťastné dni, aj keď neboli jednoduché. Radosť z toho, že robíte niečo pre seba, bola tou najväčšou odmenou.
Dvere na Slovensko vám otvoril futbal. Ako 23-ročný ste využili možnosti ísť na trial, futbalovú „skúšku", do nejakej európskej či ázijskej krajiny a vyšlo z toho Slovensko. Pamätáte si chvíle, keď ste sa definitívne rozhodli pre neznámu malú krajinu? Bolo to ľahké, iba pokus alebo náročný čas pre vás a vašu rodinu?
Už od malička som mal pocit, že raz budem žiť v inej krajine. Nevedel som ako, ale vedel som, že ma čaká niečo väčšie. Mame som často hovoril, že sa raz vidím medzi bielymi ľuďmi. Smiala sa, ale nikdy o mne nepochybovala ani ma neodhovárala. Podporovala ma na každom kroku. Vďaka talentu na šport a tvrdej práci bolo rozhodnutie nakoniec prirodzené. Potom už išlo len o čas, množstvo „papierovačiek“ a peňazí, kým som nastúpil do lietadla, ktoré mi navždy zmenilo život. Samozrejme, opustiť rodinu nebolo jednoduché. Ale podporovali ma a chceli pre mňa to najlepšie.
Čo ste si zbalili ako prvé? A čo ste si síce zbalili, ale úplne zbytočne?
(smiech) Môžem tú otázku otočiť?
Jasné.
Viete, čo som si nezbalil? Teplé oblečenie. Keď som vystúpil z lietadla vo Viedni, uvedomil som si, že Európa je jedna veľká chladnička. Hovoril som si: „Ako tu mám prežiť túto zimu v tričku a kraťasoch?“ Pane Bože!
Aké boli vaše prvé mesiace? Čo okrem zimy vám robilo najväčší problém?
Bolo toho veľa, čo som musel zažiť prvýkrát. Jedlo, jazyk, dochvíľnosť... Pretože v Afrike čas funguje trochu inak. Prísť neskoro na stretnutie sa tam nepovažuje za neslušnosť. Je to jednoducho súčasť životného štýlu (úsmev).
Keď porovnáte tempo ulice vášho domova a bratislavskej ulice, je to veľký rozdiel? Šok?
Jednoznačne. Tu všetci rešpektujú semafory. V Nigérii sú skôr pouličnou dekoráciou. Tam je trúbenie prirodzenou súčasťou šoférovania. Tu sú ulice také pokojné, že človek skoro zabudne, že auto vôbec má klaksón. A keď porovnáte ulice Bratislavy s Lagosom, Bratislava pôsobí takmer prázdno. Keď som sa sem presťahoval, trávil som veľa času na balkóne a sledoval dopravu. Fascinovalo ma, ako všetci trpezlivo čakajú, kým prídu na rad. V Lagose sa nečaká. Na rade je ten, kto sa tam dostane prvý.
Nigéria nie je bezpečné miesto – navyše, k nám sa dostávajú najmä tie zlé správy o únosoch, zločinoch, pádoch budov. Uvedomovali ste si ako dieťa a dospievajúci aj to negatívne, alebo ste to ako mladý človek proste neriešili a žili čo najlepšie?
Úprimne, vtedy sme jednoducho žili. Vedeli sme, že také veci patria k prostrediu, v ktorom vyrastáme, ale nedovolili sme, aby nás zastavili. V noci našu štvrť strážila miestna bezpečnostná služba, no inak sme sa museli postarať sami o seba. Keď sa na to pozerám spätne, veľkú časť nádeje a sebadôvery, ktorú som si niesol životom, som získal vďaka cirkvi. Dala mi vieru aj pocit bezpečia, ktorý ma sprevádzal aj neskôr.
Pôsobíte veľmi pokojne a pozitívne. Ale ako to vyzerá, keď príde zlý deň? Čo vás spoľahlivo vytočí?
Naučil som sa, že zlé dni prichádzajú bez varovania a málokedy prinesú aj dokonalé riešenie. Nezáleží na tom, akí ste pozitívni, veriaci alebo motivovaní, niektoré dni budú jednoducho ťažké. Taký je život. Možno aj kvôli tomu, odkiaľ pochádzam, vnímam „zlý deň“ trochu inak, ako väčšina ľudí. Ale keď ide o veci, na ktorých mi naozaj záleží, dokáže sa ma to dotknúť. A vytočiť ma vie ľudská hlúposť. Ale to asi každého. V takých chvíľach mi pomáha pripomínať si, že zlý deň neznamená zlý život. Verím, že vesmír vždy hľadá rovnováhu.
