Na Slovensku sa stane nehoda a zrazu sa akoby zázrakom vytvorí záchranárska ulička v strede medzi dvoma pruhmi pre sanitku a políciu. V Nigérii sa stane nehoda a skôr, ako príde sanitka, objaví sa okolo nej 200 divákov, ktorí sa zrazu stanú komentátormi a rozhodcami. A ak máte šťastie a sanitka naozaj príde, tých istých 200 ľudí ide autom za ňou, aby obišli zápchu. To sú presne situácie, ktoré by som si prial natočiť naživo a ukázať ľuďom. Pretože si často neuvedomujú, aké šťastie majú.
Čo sa zvyčajne stane, keď sa na Slovensku na ulici na niekoho neznámeho usmejete alebo ho pozdravíte? Sme skutočne takí podozrievaví a vážni? Nič sa nemení? Predavačky? Policajti?
Môj úsmev je moja najväčšia prednosť. Vždy som slušný a snažím sa rozprávať svojou „lámanou“ slovenčinou. A tá ľudí bez ohľadu na vek vždy rozosmeje. Najväčšiu zmenu však vidím v tom, že ma dnes ľudia spoznávajú na ulici. A je to úžasný pocit. Nie kvôli popularite, ale preto, že sa na mňa automaticky usmejú a ďakujú mi za to, že im prinášam trochu slnka, dobrej nálady, pozitivity a nádeje do každodenného života. A práve to bude pre mňa navždy to najdôležitejšie.
Pôsobia Slováci naozaj uzavretejšie a vážnejšie než ľudia, ktorých poznáte z Nigérie? Čím to podľa vás je? Nevidíme, čo máme? Alebo sa nám nechce z toho vytešovať?
To je podľa mňa skôr otázka na Slovákov (smiech). Ale jednu vec som si všimol. Slováci si veľmi potrpia na rešpekt. Keď niekoho oslovíte len „ahoj“, niektorí to môžu vnímať ako neúctu. Keď sa na ulici nahlas smejete alebo usmievate len tak bez dôvodu, ľudia sa začnú obzerať a premýšľajú: „Prečo je taký šťastný?“ Keď pustíte hudbu trochu hlasnejšie, prvá reakcia býva: „To je príliš nahlas.“ Pritom práve hudba, smiech a dobrá nálada robia ľudí šťastnými všade na svete. Myslím si, že by sme sa nemali báť tú radosť ukazovať. Niekedy stačí úsmev a niekomu môžete zmeniť celý deň.
Máte moment, keď ste sa na Slovensku cítili tak zvláštne, že ste mali chuť zbaliť si kufre?
Asi najväčší šok prišiel po dvoch rokoch života na Slovensku, keď sme sa dozvedeli, že čakáme bábätko (Princeovou manželkou je Slovenka Martina, pozn. red.). Pamätám si, ako som si povedal: „Ty brďo... tak skoro?“ Bol som ďaleko od rodiny, v cudzej krajine, a zrazu som mal byť otcom. Mal som rešpekt. Nakoniec som však zistil, že ma čaká úplne iná skúsenosť, než akú poznám z Nigérie. Starostlivosť o tehotné ženy, zdravotníctvo aj podpora rodičov fungujú na Slovensku podstatne lepšie. Veľmi mi to pomohlo cítiť sa pokojnejšie.
Vaša slovenčina je na tom celkom fajn. Spomeniete si ešte na vety alebo slová, ktoré vás na začiatku poriadne potrápili?
Každý deň sa učím niečo nové. Nie v škole, ale vďaka videám, ktoré natáčam. Najkrajšie na tom je, že mi dnes píšu ľudia z celého sveta. Mnohí žijú so slovenským partnerom a hovoria mi, že práve moje videá ich konečne motivovali začať sa učiť po slovensky. A ešte jedna vec ma veľmi teší. Veľa Slovákov mi píše, že si až vďaka mojim videám uvedomili, aký náročný je slovenský jazyk. Hovoria, že sú dnes trpezlivejší voči cudzincom, ktorí sa snažia rozprávať po slovensky. Ak sa mi podarilo zmeniť aspoň toto, tak to celé malo zmysel.
Stalo sa vám jazykové nedorozumenie, na ktoré dnes spomínate s úsmevom?
Na toto nikdy nezabudnem. Prišiel som na skúšku do futbalového klubu. Predstavil som sa ako Prince Samuel. Lenže všetci si mysleli, že Samuel je moje meno – je to moje priezvisko. Celý tréning na mňa kričali: „Samo, prihraj!“ „Samo, bež!“ „Samo, po lopte!“ A ja nič (smiech). Museli si myslieť, že som úplne hluchý. Samozrejme, do tímu ma nezobrali, pretože som nereagoval ani na jeden pokyn. Dnes sa na tom smejem. Ale vtedy mi veru do smiechu nebolo. Našťastie dnes už viem, že keď niekto zakričí „Samko“, myslí tým mňa.
Slovenčina je zradná, ale nigérijská angličtina vraj tiež. Je pravda, že súčasťou nigérijskej angličtiny je sklon zamieňať písmená „C“ a „S“ v slovách, ktoré obsahujú obe? A „disc“ sa mení na „diks“, „mosque“ je „moks“ a „ask“ sa vysloví ako „aks“?
Áno, je to stopercentná pravda. Keď sa rozprávate s Nigérijčanom, veľmi rýchlo si všimnete, že niektoré slová vyslovuje trochu inak alebo si ich prispôsobujeme tak, ako je to pre nás prirodzené (smiech).
Ako sa líši vnímanie krásy medzi Nigériou a Slovenskom? Čo je považované za atraktívne telo? Trápime sa kvôli našim telám všade na svete rovnako?
Z mojej skúsenosti Nigérijčania viac obdivujú prirodzený vzhľad, ženské krivky, pokojne aj plnšie a prirodzené vystupovanie. Na Slovensku sa, naopak, často preferuje štíhlejšia postava a rôzne estetické úpravy. Ani jedno nie je správne alebo nesprávne. Je to jednoducho otázka vkusu. Zaujímavé je, že ľudia často túžia po tom, čo nemajú. Mnohí černosi používajú kozmetiku a špeciálne krémy, aby mali svetlejšiu pokožku. Naopak, bieli ľudia sa naháňajú za slnkom, aby boli opálenejší. Som však rád, že na oboch stranách pribúda ľudí, ktorí sa zameriavajú najmä na zdravý životný štýl. A to je podľa mňa to najdôležitejšie.
Keď k vám, ako trénerovi, príde klient a povie, že chce lepšie vyzerať, čo sa ho opýtate ako prvé? Ako začínate?
Vždy sa opýtam, aký je jeho cieľ. Či ide o krátkodobý, alebo dlhodobý cieľ. Vyzerať lepšie je skvelé. Ale cítiť sa lepšie vo vlastnom tele je ešte oveľa dôležitejšie.
Vidíte, že ľudia riešia viac číslo na váhe, alebo konkrétny tvar tela?
Svojim klientom vždy hovorím, aby sa sústredili na svoje šťastie. Časom sami zistia, čo ich telu najviac vyhovuje. A veľmi často mi hovoria, že prestali sledovať váhu tak často ako kedysi. Cítia sa lepšie, dôverujú mne aj celému procesu.
Čo by ste povedali človeku, ktorý stojí pred zrkadlom a nie je spokojný s tým, čo vidí?
Položil by som mu jedinú otázku: „Ako veľmi to naozaj chceš zmeniť?“ A tú odpoveď pozná iba jediný človek – ten, ktorý sa práve pozerá do zrkadla. Všetko sa začína vo vás. Jedným rozhodnutím, ktoré môže navždy zmeniť váš život. A verte mi, stojí to za to.
Často pracujete s „mašinkou“, ktorá sa volá pilates reformer. Vyzerá to ako nízka posteľ s pohyblivou plošinou, vozíkom, ktorá sa posúva po koľajniciach, ale je to mučiareň... Keď si na tom niekto príde prvýkrát zacvičiť, čo ho najčastejšie prekvapí v prvých minútach?
Že to vyzerá oveľa jednoduchšie, než to v skutočnosti je. Každý je prekvapený, že stroj zapája svaly, o ktorých ani netušili, že ich majú. A práve v tom je krása pilates reformera. Je pre každého – pre mladých, starších, tehotné ženy, ľudí po úrazoch či úplne zdravých. Pomáha budovať silu, formovať postavu, rehabilitovať bolestivé miesta a zlepšovať zdravie. Samozrejme, vždy odporúčam cvičiť pod vedením certifikovaného trénera, ktorý presne vie, čo robí.
Chodia k vám aj muži s pocitom, že to bude nejaké oddychové „ľahké cvičenie“?
Moje tréningy nie sú ani ľahké, ani ťažké. Ku každému klientovi pristupujem individuálne podľa jeho možností, kondície a potrieb. Pracujem s profesionálnymi športovcami, ktorí chcú zlepšiť svoj výkon. Mám klientov, ktorí chcú schudnúť alebo vytvarovať postavu. Mužov aj ženy. A mal som aj klienta, ktorého jediným cieľom bolo zbaviť sa dlhoročných bolestí chrbta. Najväčšiu radosť mám vždy vtedy, keď niekomu pomôžem vyriešiť jeho problém alebo dosiahnuť jeho cieľ.
Pamätáte si klienta a jeho premenu, ktorá bola pre vás silný príbeh?
Určite. Mám kamaráta, ktorému pripisujem začiatok svojej trénerskej kariéry. Stále mi hovoril: „Chcem vyzerať ako ty.“ A ja som mu odpovedal: „V prvom rade nebudeš vyzerať ako ja, pretože si Mexičan. Ale môžeš vyzerať naozaj dobre!“ (smiech). Začali sme spolu trénovať a dodnes patrí jeho premena medzi moje najobľúbenejšie príbehy.
Všimla som si, že pre vás je dôležité striedať športy. Prečo? Zvedavosť? Aby nebola nuda?
Verte mi, na nudu nemám čas (smiech). Ale ako profesionálny športovec mám rád výzvy a rád skúšam nové veci. Napríklad už teraz viem povedať, že lyžovanie nie je šport pre mňa. Minulú zimu som to skúsil na zľadovatenom svahu a povedal som si: „Raz to ešte skúsim, ale teraz radšej nie.“ Keď som dostal ponuku zúčastniť sa Celebrity Combat (zábavno‑športové podujatie, kde v ringu boxujú známe osobnosti, pozn. red.), neváhal som. Nie kvôli číslam alebo popularite. Chcel som sa naučiť niečo, čo som vždy chcel vyskúšať – box. Bolo úžasné sledovať svoj pokrok každý deň. A opäť som si potvrdil, že keď niečo naozaj chcete, dokážete to.
Máte za sebou aj pekný kus modelingovej kariéry. Spomeniete si na svoje prvé fotenie ako model a na to, čo bolo najťažšie? Alebo možno neprirodzené?
Moje úplne prvé fotenie bolo v Nigérii pre kampaň značky Nike. Úprimne? Nechcel som tam ísť. Mal som pocit, že nie som dosť dobrý. V deň fotenia som si našiel asi všetky možné výhovorky, prečo tam nejsť. Vďaka vtedajšej priateľke som však svoj strach prekonal. Nakoniec sa z toho stala jedna z najlepších skúseností môjho života. Profesionálny tím, úžasná atmosféra a krásne fotografie. Práve toto fotenie mi dodalo sebavedomie pokračovať aj na Slovensku. Možno ste ma odvtedy videli v časopisoch, reklamách, videoklipoch a ďalších projektoch.
Čo myslíte, reagujú ľudia viac na váš výzor alebo na energiu, ktorú vyžarujete?
Záleží od človeka. Niekomu stačí vidieť vypracované brušné svaly, six pack… to je jeho „potrava pre oči“. Iní hľadajú pozitívnu energiu, chcú sa niečo naučiť, zlepšiť si náladu alebo sa cítiť lepšie. To je zase potrava pre ich dušu.
Zažili ste na Slovensku situáciu, keď ste jasne cítili predsudok, rasizmus?
Áno. Ale rozhodol som sa, že tým veciam nedám viac energie, než si zaslúžia. Radšej sa sústredím na to dobré. Dnes mám možnosť zdieľať svoj život na sociálnych sieťach. Ukazujem pekné aj menej príjemné situácie. Nie preto, aby som vyvolával konflikty, ale preto, aby sme sa všetci mohli zamyslieť a niečo sa naučiť. Verím, že rešpekt si zaslúži každý človek. Nezáleží na tom, odkiaľ pochádza, akú má farbu pleti alebo akou rečou rozpráva.
Ako v takej chvíli reagujete? Ohradíte sa? Humor? Pokoj za každých okolností?
Najprv sa tvárim, že nerozumiem. A potom začnem rozprávať svojou lámanou slovenčinou. V tej chvíli často vidím, ako sa ľuďom zmení výraz tváre aj prístup ku mne. Chcem ísť príkladom, že každý človek si zaslúži rešpekt bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza alebo akým jazykom hovorí.
Občas chodíte cvičiť aj do škôl, na akcie s deťmi – aká je prvá reakcia detí, keď sa objavíte? Čo sa vás rady pýtajú?
Ako už viete, mám malú dcérku a práve ona výrazne ovplyvnila spôsob, akým komunikujem s deťmi. Niekedy to ide úplne prirodzene, inokedy sú deti nevyspytateľné. Ale práve to na nich milujem. Najčastejšie sa ma pýtajú, či som „tím Ronaldo“ alebo „tím Messi“. Tých pár sekúnd pred odpoveďou ani nedýchajú a dúfajú, že poviem meno ich obľúbeného hráča. A je nádherné vidieť, že sa pre niektoré z nich stávam človekom, ku ktorému vzhliadajú, od ktorého sa učia a ktorý ich motivuje.
Kde by ste chceli byť o pár rokov? Skôr v športe, médiách alebo vo vlastnom projekte, ktorý by spájal oboje?
Myslím si, že som už začal budovať niečo, na čo si Slovensko bude ešte dlho pamätať. Som hrdý na to, že môžem byť sám sebou a robiť to, čo milujem najviac. Spájať šport, motiváciu, humor a médiá. A to všetko sa odohráva priamo pred očami ľudí.
