A čo vás naučil o vás samej?
Že aj „nie“ je správna odpoveď.
Bolo náročné neustále odchádzať – nezvykli ste si na miesta, ktoré ste potom museli opustiť?
House sitting bol len súčasťou mojej dlhšej nomádskej cesty, na ktorú som sa dala v roku 2013, nerobila som to „na plný úväzok“. Odchody z miest, ktoré sa stali dočasným domovom, boli niekedy emocionálne náročné, ale brala som to tak, že sa tam môžem kedykoľvek vrátiť, a v niekoľkým prípadoch sa tak aj stalo.
Ako vnímate pojem „domov“ dnes – je to miesto, alebo skôr pocit?
Ešte donedávna to bol skôr pocit. Bolo to miesto, kde som sa cítila komfortne, bezpečne, hoc i s vidinou, že je to dočasné. Momentálne však domovom nazývam Košice a zažívam tu to, čo som si vytvárala na cestách. Radosť, že sa mám večer kam vrátiť, kde si navariť a mať malé rutiny so svojím synom.
Máte medzi všetkými miestami také, ktoré sa vám dostali pod kožu viac než iné?
Najviac ma „dostalo“ Turecko tým, akí dobrosrdeční boli ľudia v dedine, kde som strávila jednu zimu a leto. Chlieb tam piekli v storočných peciach, dedina mala vlastného holiča, pred domom som každé ráno videla pastiera s kozami… Páčil sa mi ich pre nás možno jednoduchý život, ktorý im však dával zmysel, ale aj pohodu.
Ako vyzeral váš bežný deň v „cudzom živote“? Bol skôr pokojný, alebo plný objavovania?
Všetko záviselo od povinností, ktoré boli s house sittingom spojené. Ak to bol sitting v mestskom byte, kde bolo treba postarať sa o samostatnú mačku, mala som viac času na objavovanie alebo na prácu. Ak som však bola na farme počas horúceho leta, tak bolo bežné stráviť denne aj päť hodín prácou okolo domu: zalievanie rastlín, prechádzka so zvieratami, čistenie stajne pre kone, upratanie záhrady. Vždy som sa však snažila nakombinovať povinnosti okolo domu tak, aby som mala aspoň polovicu dňa na prácu a výlety po okolí.
Čo by ľudí možno prekvapilo na tomto spôsobe života? Niečo, čo ste si sama na začiatku neuvedomovali?
Obrovská zodpovednosť. Za zvieratá, dom. Prekvapilo ma aj to, ako si niektorí majitelia dokázali urobiť z house sittera asistenta. Na jednom mesačnom site v USA som raz do týždňa musela obísť niekoľko domov, ktoré majitelia prenajímali študentom, a pozbierať od nich nájom, s ktorým som musela potom ísť na poštu a odoslať ho majiteľom, ktorí boli v zahraničí.
Priniesol vám tento životný štýl aj momenty samoty?
Nie, nikdy som nemala pocit, že sa cítim osamelo. Ak som mala chuť na spoločnosť, šla som medzi ľudí na trh alebo som sa pridala k skupine nomádov, ktorí boli v tom čase v meste. Občasná izolácia bola však celkom liečivá.
Máte pocit, že vďaka tomu, že ste žili v rôznych príbehoch, lepšie rozumiete tomu svojmu?
Hm, dobrá otázka. Počas osemročného presúvania sa po svete som s pokojom na srdci pripustila, že by som sa chcela usadiť. Neviem, či tomu pomohol house sitting… Ale dospela som do bodu, keď si chcem zalievať vlastné kvety.
Je niečo, čo ste si z týchto „cudzích životov“ vedome preniesli do toho svojho?
Ani nie. Niektoré domy a ich majitelia ma fascinovali, ale vnímam, že každý máme svoj vlastný neprenosný príbeh. Možno som si len potvrdila to, že sa mi ľahšie dýcha v priestore, kde menej je viac.
Vedeli ste si predstaviť, že sa raz usadíte – alebo boli či sú pre vás pohyb a zmena už prirodzenou súčasťou života?
V septembri 2025 som sa usadila po 19 rokoch v zahraničí a vrátila sa na Slovensko. Nebolo to ľahké ani rýchle rozhodnutie, ale mám z toho dobrý pocit.
