S manželom sme spolu v podstate od škôlky. Niežeby sme spolu odvtedy chodili, ale kamarátstvo, ktoré medzi nami vtedy vzniklo, v podstate nikdy nič nenarušilo. A to sme spolu absolvovali, sediac spolu ešte aj v jednej lavici, základnú aj strednú školu. Po stužkovej sme dokonca začali spolu chodiť, ale vysoká ná rozdelila.
Jeho prijali, mňa nie. Keďže odišiel do Bratislavy a na vzťah na diaľku sme ešte neboli zrelí, nejako to samo skončilo. Dokonca si tam našiel inú. Prečo im to nevyšlo, vlastne ani neviem. V každom prípade, keď som sa tam kvôli práci presťahovala ja, bol už sám a ukázalo sa, že „stará“ láska nehrdzavie. O dva roky tak oslávime tridsiate výročie sobáša. Nehovorím, že sme nikdy nemali problémy, ale nikdy, naozaj nikdy nám nenapadlo ísť kvôli nim od seba. Občas to bol boj, ale stál nám za to. Možno som tým až príliš ovplyvnená, keď ma trápi, že naše dieťa, o ktorom sme si mysleli, že sme mu dali správny príklad, strieda partnerov ako ponožky.
Nemôžem sa na to dívať
Nemá osemnásť ani dvadsať, kedy nám, mimochodom, predstavila asi piatich partnerov, vymenila ich ale oveľa viac. Prakticky každý druhý mesiac sa s niekým rozchádzala, hoci len chvíľu predtým nás presviedčala, že je zamilovaná ako nikdy. Snažila som sa o tom s ňou rozprávať, ale jej to šlo jedným uchom dnu, druhým von. Argumentovala tým, že má právo robiť rozhodnutia sama a nepotrebuje sa ma pýtať, či sa mi to páči. Niekedy sa rozchádzala s chlapcami, ktorí boli naozaj sympatickí, a vymieňala ich za vagabundov.
