Viera Potášová
OZ Podaj ďalej Prešov
Denne nám bežne privezú aj 50 polievok, ktoré Prešovčania zakúpili pre sociálne slabších.
Keď ich synovia rástli a oblečenie, ktoré už nenosili, sa doma hromadilo, Potášovci sa rozhodli, že ho darujú ďalej. Vtedy by im ani nebolo napadlo, že o pár rokov im to takmer prerastie cez hlavu. Viera pred 11 rokmi založila občianske združenie, ktorého súčasťou je aktuálne zhruba 40 stálych dobrovoľníkov. Bez humoru by to vraj nezvládla. „Je to jediný spôsob, aby som nevyhorela pri toľkých ťažkých osudoch, ktoré si vypočujem,“ uvádza.
Veci triedila v obývačke
Keď v októbri 2014 Viera Potášová zavolala na neonatologické oddelenie vo Fakultnej nemocnici J. A. Reimana v Prešove s tým, že by chcela vytvoriť zbierku pre najmenších, hlavná sestra bola nadšená. A tak vznikla skupina na Facebooku so stručným opisom, kto chce, nech deťom daruje oblečenie a hračky. „Dúfala som, že v tom neostanem sama a aspoň pár kamarátok sa pripojí. Keď sa za tri hodiny do skupiny prihlásilo 500 ľudí, zľakla som sa, ako to zvládnem. Zároveň som si uvedomila, koľko ľudí sa dokáže spojiť pre dobrú vec. Je to úžasné. Čo nám poskytli, to som vytriedila doma v obývačke, zobrala som svoje dve malé deti a spoločne s kamarátkou sme veci išli odovzdať,“ spomína mama dnes už dvoch tínedžerov a 5-ročnej dcérky. Odvtedy zbierky len pribúdali a rástli.
Tak je to doteraz. „Mesto Prešov sme požiadali o prenájom priestoru, z ktorého sme urobili zberné miesto. Vtedy som celý svoj rodičovský príspevok dávala na tento prenájom. S manželom sme stavali dom, bývali sme v byte u mojich rodičov, no nebolo to jednoduché ani pre nás, ale verila som, že to zvládneme,“ srší pozitívnou energiou rodáčka z východného Slovenska.
Vraciame ľuďom dôstojnosť
Akcií, ktoré už za tie roky Viera so svojimi kolegami vymysleli, je nespočetne veľa. Sama vraví, že ľudia najviac pomáhajú pred Vianocami, ale oni sú tu pre núdznych celý rok. „Malí podnikatelia v meste nám pravidelne dodávajú čerstvé pečivo a chlieb. Obyvatelia zas nosia potraviny, aby si z našej Špajzy pomoci mohol ktokoľvek zobrať tri druhy z nich. V zime zas máme k dispozícii kabáty pre ľudí bez domova. Rovnako tak môžu zákazníci vo viacerých prešovských reštauráciách zaplatiť jednu polievku navyše, ktorá následne zahreje niekoho, kto to potrebuje. Ich prevádzkovatelia nám denne bežne privezú aj 50 polievok, ktoré Prešovčania zakúpili pre sociálne slabších. Raz sme dokonca mali 1 000 polievok za týždeň. Spravujeme aj charitatívny obchodík s oblečením, v ktorom predávame šaty za dobrovoľné príspevky. Za získané peniaze nakúpime trvanlivé potraviny do spomínanej Špajzy pomoci,“ vymenúva len zlomok z toho, ako občianske združenie pomáha. A je veru komu.
Osudy, ktoré si Viera už vypočula, sa nedajú len tak vymazať. „Pamätám si na mamičku štyroch detí, ktorej manžel tragicky zahynul. Čakala na sirotský dôchodok, ktorý dlho nechodil, a ona už nemala na jedlo. Prišla, najskôr nič nerozprávala, len si sadla a plakala. Keď odchádzala, iba povedala: „Ďakujem, že som tu nebola sama.“ Dodnes sme v kontakte. Asi pred ôsmimi rokmi prišiel otec dvoch detí, ktorého nechala žena. Bol v núdzi, no tak sa pozbieral, že dnes podniká v stavebníctve, deti študujú na strednej škole, a čo je najlepšie, nezabudol na nás. Pravidelne nakupuje potraviny, aby sa iní najedli. U nás nájde naozaj pomoc každý. Prichádzajú ľudia v ťažkých životných obdobiach, keď sa rozvádzajú, stratia zamestnanie, vážne zdravotné problémy im rozbijú rodinu a podobne. Chodí 70 percent Prešovčanov alebo ľudia z blízkeho okolia. Pre mnohých je ponižujúce vypýtať si pomoc, ale určite to nie je hanba. Naším cieľom je vracať ľuďom dôstojnosť.“
Ocenenia neprežíva
Ako občianske združenie pomáha, si všimli mnohí. A nielen Prešovčania. Možno práve obdivovatelia všetkých dobrovoľníkov, ktorí za projektom Podaj ďalej Prešov stoja, stoja aj za viacerými nomináciami na rôzne ocenenia.
Viera Potášová už bola prevziať viacero z nich. Spomenieme trebárs Cenu mesta Prešov, Cenu primátora Prešov, Priateľ východu, Srdce na dlani a ďalšie. „Každý diplom, plaketu alebo cenu odložíme, vystavíme, ale ja osobne nič z toho neprežívam. Pre mňa je najväčšou odmenou obyčajné dobré slovo od tých, ktorým pomáhame. Keď mi niekto povie: ‚Ďakujem, že ste mi zachránili deň,‘ to je najviac,“ vraví trojnásobná mama, ktorá svoje dve staršie deti do pomoci zapája tiež. Vraj aby videli, že život píše rôzne príbehy a na nikoho sa netreba pozerať cez prsty.
Ivana Haršanyová
KD Esther
Násilie sa deje za zatvorenými dverami, často v rodinách, kde to naoko vyzerá harmonicky.
Pomáhať vždy chcela, no spočiatku nevedela ako ani komu. Keď jej však osud do cesty prihral ženy, ktoré utekali pred násilím, a sledovala, aké veľké prekážky musia zdolať a koľko odvahy v sebe nájsť, vedela, že toto bude jej smerovanie. Po materskej s dvoma deťmi začala so štúdiom sociálnej práce na vysokej škole. Odvtedy, čo v roku 2010 vznikol komunitný domov Esther v Hlohovci, už pomohli stovkám psychicky i fyzicky týraných žien.
Traumy sú dlhodobé
Stredoškolské vzdelanie v odbore pozemného staviteľstva ju nenapĺňalo ani na škole, ani v praxi. Chcela byť súčasťou zmeny v životoch ľudí, ktorí to najviac potrebujú.
Dodnes má detailný obraz dvojnásobnej mamičky, ktorá bola jednou z prvých, ktorej v komunitnom domove spoločne s kolegami pomohli. „Partner ju 10 rokov psychicky i fyzicky týral. Bol taký žiarlivý, že ju nikde nepúšťal alebo všade chodil s ňou. Izoloval ju aj od rodiny, ktorej sa vyhýbala. Znásilňoval ju pred očami detí. Keď sa dostala do nemocnice, vodil si domov milenky. Deti všetko videli. Bolo to mimoriadne dramatické. Pamätám si jej vyhasnutý pohľad bez života a nádeje. Vyhľadala nás vďaka známemu. Dostala sa na sociálne siete, niekomu sa tam zdôverila a nasmerovali ju ďalej,“ spomína Ivana Haršanyová.
Asi ani netreba hovoriť, že týranie poznačí nielen ženu, ale i najmenších. „Deti sú často utiahnuté, majú problém nájsť si kamarátov, nemôžu spávať, majú desivé sny. Niektoré z nich preberú rolu matky – obete. Ťažko sa bránia alebo majú nízke sebavedomie. Iné sa zas podobajú na svojich otcov a kopírujú vzor agresora. Už aj chlapci neraz skúšajú manipulačné techniky. Ovplyvňuje to ich vývin, vzťahy, identitu. Spomínam si tiež na trojročné dievčatko, ktoré život v násilníckej rodine poznačil tak, že si ubližovalo. Trhalo si vlásky, búchalo hlavičku o stenu. Traumy sú dlhodobé. Je dobré, keď sa žene čím skôr podarí vymaniť z tohto prostredia a nájde zázemie, pohodu a pokoj niekde inde,“ pokračuje odborníčka na sociálnu oblasť.
Domov na dva roky
Nie každá žena, ktorá sa ocitne v komunitnom domove, hneď takpovediac vyhrala. Sú také, ktoré násilníkovi znova uveria, vrátia sa k nemu a dúfajú v nápravu. Samozrejme, žiaden scenár s ružovými okuliarmi sa obyčajne nekoná. Tyrani sú totiž šarmantní, často inteligentní a hlavne dobrí manipulátori.
I keď by sa mohlo zdať, že obeťami sú iba submisívne, možno až menej vzdelané ženy, nie je to pravidlo. „Často nám zavolajú samy, prípadne hľadajú pomoc u svojich priateliek a tie im poradia. Niekedy sa na nás obracia sociálna kuratela, inokedy príde mama, ktorá zbalí základné veci do jednej igelitky a s deťmi doslova utečie. Aj prednedávnom sa to stalo. V noci ju muž škrtil. Táto klientka to má o to ťažšie, že má štyri deti a iba jedno zdravé. Ostatné majú ťažké diagnózy, Downov syndróm, detskú mozgovú obrnu, dcéra je aj nepočujúca. Pomáhame jej, no chce to čas. V našom zariadení môžu zostať spravidla najdlhšie dva roky. Za nízky poplatok im poskytujeme komplexnú sociálnu službu vrátane strechy nad hlavou. Keď na začiatku nemajú peniaze, dostanú potravinovú pomoc, hygienický balíček, ošatenie. Pomôžeme im nájsť prácu, poskytneme sociálne, psychologické poradenstvo, terapie, vybavujeme im príspevky, na ktoré majú nárok. Spolupracujeme s lekármi, so školami, aby sa čo najskôr vrátili k normálnemu spôsobu života. Chceme, aby sa u nás žena cítila prijatá, iba tak sa začne proces uzdravovania. Keď sa po pár dňoch, týždňoch začne usmievať a pokojnejšie spávať, vieme, že je na dobrej ceste,“ približuje Ivana Haršanyová.
I keď konkrétne tento komunitný domov sídli v Hlohovci, dočasne v ňom žijú Slovenky z celej krajiny. Je to často až žiadané, aby opustili mesto, okres i celý región, v ktorom roky žili. Keď nemajú kapacitu v Esther, nikoho nenechajú napospas.
Odporúčajú iné dostupné zariadenia. „Náš komunitný domov funguje predovšetkým z dotácií Trnavského kraja, uchádzame sa tiež o financie z rôznych projektov, ktoré sú aktuálne vypísané. Naša budúcnosť je však veľmi neistá. Nikdy nevieme, nakoľko uspejeme a koľko financií získame.“
Aj osveta je pomoc
Keď Ivana Haršanyová z roboty odchádza, neznamená to, že má okamžite čistú hlavu a sústredí sa iba na rodinu, prípadne ďalšie povinnosti. „Vedome sa snažím vypnúť, aby ma smutné osudy neprevalcovali. Niekedy to trvá celé hodiny. Je to však nevyhnutné, aby som nevyhorela, načerpala energiu a bola užitočná. Každý deň prosím Boha o silu, múdrosť a pokoj v rozhodovaní. Motivuje ma vedomie, že každý deň môže priniesť zmenu. Hoci len malú. Keď vidím, že ako tím sme jej súčasťou, naša práca dáva zmysel,“ vyjadruje tým nádej pre každého.
A na záver dopĺňa: „Násilie sa deje za zatvorenými dverami, často v rodinách, kde to naoko vyzerá harmonicky. Je dôležité, aby sme sa o ľudí zaujímali. Niekedy je veľkou pomocou osveta. Ženy, ktoré trpia, nech sa neboja a nehanbia. Funguje množstvo organizácií, ktoré im pomôžu.“
