Som dvojnásobná mama. Keď som stretla Tomáša, hneď na prvý pohľad mi bol sympatický a učaroval mi uhrančivým pohľadom. Ten má stále aj po 12 rokoch vzťahu. Z mojej strany to teda bola láska na prvý pohľad. Vždy som sa pri ňom cítila bezpečne a vedela som, že pred ním môžem byť sama sebou. Je zodpovedný, svedomitý a spoľahlivý.
Túžbu po rodine sme cítili rovnako. Nedávali sme si však žiadne dátumy ani ciele v tomto smere. Všetko sme nechali voľne plynúť. Tým, že sme sa spoznali, keď som bola ešte vysokoškoláčka, jasné bolo iba to, že chcem doštudovať. Aj sa tak stalo. Pôsobím ako psychologička so zameraním na deti s rôznymi problémami.
Pomohli mi debaty s kamarátkou
Prvýkrát som otehotnela po siedmich rokoch vzťahu. Cítila som, že v mojom tele sa niečo deje, preto som si urobila tehotenský test. Tým, že manžel chodí na služobky, čakala som niekoľko dní, aby som mu mohla túto zásadnú zmenu v našich životoch osobne oznámiť. Obidvaja sme boli nadšení. I napriek ukážkovému tehotenstvu som Natáliu porodila sekciou. Pochopiteľne, nemohla som si ju okamžite po pôrode privinúť. Zrejme aj preto mi chvíľu trvalo, kým som sa na ňu takpovediac opätovne napojila. Až keď som si postupne uvedomovala, že som mama, budovala som si k nej lásku. Prvé týždne som nedokázala vnímať, čo presne potrebuje, keď plakala. Všetko bolo nové, potrebovala som to spracovať.
S mnohými vecami sa vyrovnávam najprv sama a následne sa mi o nich lepšie hovorí. S manželom som niektoré z pocitov zdieľala. Niečo som si nechávala na debatu s blízkou kamarátkou, ktorá sa venuje kanisterapii. Zdalo sa mi, že mnohé z toho dokáže pochopiť iba žena. Veľmi mi pomohlo, že som na svoje vnútorné prežívanie nebola sama. Malá rástla a mali sme z nej obrovskú radosť. Po prvom pôrode som začala mať problémy s vysokým tlakom. Vtedy som ešte netušila, že by to mohlo poznačiť aj moje druhé tehotenstvo.
Vážila iba kilo a pol
Vekový rozdiel medzi Natáliou a Danielou je dva a pol roka. Vzhľadom na spomínanú hypertenziu som bola pod väčším dohľadom gynekológa. Zhruba vo štvrtom mesiaci sa ukázalo, že bábätko je vzrastovo menšie. Naplno sa rozvinula preeklampsia, čo je vážne tehotenské ochorenie, ktoré sa prejavuje práve vysokým krvným tlakom. Vyšetrenia taktiež ukázali zvýšenú hladinu bielkoviny v moči, čo môže byť mimoriadne rizikové.
Bola som hospitalizovaná, dúfajúc, že neporodím skôr ako v siedmom mesiaci. Druhý pôrod cisárskym rezom prišiel v 34. týždni tehotenstva. Ak by lekári nezasiahli, išlo by mi o život. Na pôrodnej sále som z neverbálnej komunikácie personálu vyčítala, že je to vážne. Veľa vecí mi nepovedali priamo a hneď, ale tušila som, že ide o minúty. Určite mi psychologické vzdelanie pomohlo v tom, aby som sa na nepoznanú situáciu v živote dokázala ako-tak pripraviť. Aj v hraničných momentoch sa snažím uvažovať racionálne. Emócie však v sebe nedržím. Keď cítim potrebu plakať, plačem. Negatívne pocity vo mne následne ľahšie odznejú a upokojím sa.
Neviem to vysvetliť, ale cítila som, že napriek prvotným komplikáciám v konečnom dôsledku bude všetko v poriadku. Danielku som si mohla privinúť na tretí deň. Aj ja som sa potrebovala zotaviť po sekcii, prvé postavenie sa bolo náročné. Vedela som, že malá ma potrebuje. Bola mojím hnacím motorom. Nezabudnem na pohľad, keď som ju uvidela prvýkrát. Mala iba kilo a pol a 40 centimetrov. Bola v inkubátore napojená na prístroje. Ešte aj teraz sa mi o tom ťažko hovorí. Stále je to pre mňa živý obraz. Do náručia som si ju mohla na chvíľu vziať po prísnych dezinfekčných opatreniach. Hrozné však bolo, že som ju nemohla držať vtedy, keď to potrebovala. Rozprávala som sa s ňou. Hovorila som jej, ako mi je ťažko, že má taký komplikovaný začiatok na tomto svete. Aj som si poplakala. To, že si mama pred dieťatkom poplače, nie je prejav jej slabosti. Práveže sa upokojí. Pomáha to obidvom. Dieťa totiž cíti, keď mama nie je v poriadku.
Domov bez dcéry
Paradoxom je, že po prvom pôrode som mala problém s laktáciou. Pri druhej dcérke som mlieko mala okamžite. Poctivo som si ho odsávala. Daniela má rok a pol a dojčím ju doteraz. Chcem všetky mamičky upokojiť, že na to, aby mali dostatok mlieka, musia byť v prvom rade v psychickej rovnováhe. Ak sa laktácia nedostaví alebo nie v dostatočnej miere, stačí, aby to prijali. Vzťah s dieťatkom sa totiž nebuduje len cez dojčenie.
Druhú dcérku som prvýkrát mohla dojčiť asi po troch týždňoch. S úsmevom som sledovala, ako hľadala, kde sa prisať. Dlho však papala cez sondu. Aj moje mlieko. V nemocnici dostávala tiež kofeín, ktorý pomáha pri dýchaní a stimuluje srdcovú činnosť. Do inkubátora som jej od začiatku dávala „mojkáčika“, ktorého som si najskôr prikladala na svoju hruď, aby cítila moju vôňu. Po týždni od pôrodu ma z nemocnice prepustili. Avšak bez dcérky. Bolo hrozné vrátiť sa domov sama. Čakala ma však Natália, ktorá ma potrebovala. Ukazovala som jej fotky sestričky a vysvetlila, že obidve budú čoskoro spolu.
Prešiel mesiac, keď sme už boli všetci štyria spolu. Danielku sme si mohli domov odviezť, keď mala váhu 2,2 kila. Štyri dni predtým som využila možnosť stráviť s ňou v nemocnici. Chcela som sa naučiť všetko, aby som sa o ňu vedela postarať. Tým, že som nebola prvorodička, mnohé veci som ovládala, ale starostlivosť o „predčasniatko“ je predsa len trošku špecifická. Prvý mesiac sme neprijímali žiadne návštevy, nikam sme nechodili. Keď začala dvíhať hlavičku, pretáčať sa, sledovala som, ako sa jej darí. Videla som, že sa naťahuje za hračkami. Mala oslabené bruško, ale pravidelným cvičením sa dalo všetko do poriadku. Dnes nadšene hovorím, že sme mali obrovské šťastie. Danielka absolútne nevyzerá, že je predčasne narodená, nemá žiadne problémy, iba je pod väčším drobnohľadom doktorov. Uvedomujem si, že nie všetky deti sa z predčasného príchodu na svet takto rýchlo a bez problémov dostanú. Ako rodinu nás to zomklo, upevnili sa naše vzťahy.
Ako spracovať predčasný pôrod
Zvládnuť druhý pôrod z psychickej stránky a to, čo nasledovalo po ňom, mi opäť pomohla kamarátka. V nemocnici sa na to neprihliadalo, čo považujem za chybný krok. Vtedy som si povedala, že chcem ženám pomáhať. V občianskom združení pracujem ako dobrovoľníčka a poskytujem intervenciu. Niekedy stačí vypočutie, aby sa mali komu vyrozprávať. Lomcujú nimi hormóny, často aj popôrodná depresia, pýtajú sa prečo.
Ani mne sa to nevyhlo. Dokonca som mala pocit viny a dávala som si otázky, či som mohla urobiť niečo inak. Je to prirodzené a ľudské. Naučilo ma to väčšej pokore a prijať fakt, že akokoľvek si môžeme život naplánovať, vyvinie sa tak, ako má. Dokážem porozumieť strachu a aj rodičom, ktorí sú v rovnakej situácii. Môžu sa mi vyrozprávať, kontaktovať ma bezplatne a podeliť sa o svoje skúsenosti. Spracovať predčasný pôrod pre mnohé z nich nie je jednoduché. Žena sa potrebuje cítiť vypočutá a pochopená. Je dôležité, aby sa necyklila vo svojich emóciách, strachoch a sebaobviňovaní. Tým, že to nebude držať v sebe a bude o veciach hovoriť, celú situáciu jednoduchšie zvládne.
