O Aletschskom ľadovci dokáže aspoň jednu – dve vety povedať každý Švajčiar. Povinne sa o ňom učia žiaci v školách vo všetkých 26 kantónoch. Je teda najväčším v Alpách, má zhruba 22 kilometrov, váži približne 10 ton, vytvárajú ho štyri menšie ľadovce a je súčasťou Svetového dedičstva UNESCO.
Pasívni turisti si ho obyčajne vychutnajú z hornej stanice lanovky, odkiaľ si spravia nejednu fotku. Pri priaznivej oblačnosti v diaľke uvidia napríklad známy Mont Blanc. Tí aktívni si do batoha pribalia vodu, vetrovku a turistické palice. Ide totiž o raj pešej turistiky s dĺžkou trás vyše 300 kilometrov. Štartuje sa už z oblasti zvanej Aletsch Arena, ktorá zahŕňa tri horské dedinky Riederalp, Bettmeralp a Fiescheralp. Bývajú v nich štyri stovky obyvateľov. Autá by ste v nich hľadali márne. Jedine tie na elektrický pohon. Zato deväť jamkové golfové ihrisko v 2 000 výškových metroch tam je. Nesie prívlastok najvyššie v Európe. Lanovka premáva zhruba od piatej rána do desiatej večer. Využívajú ju školáci i pracujúci.
Jazero len pre otužilcov
Cudzinci si za cieľ dávajú trebárs prvé centrum ochrany prírody vo Švajčiarsku, ktoré otvorili v roku 1976. Postavil ho jeden zo zámožných Nemcov, pôvodne ako hotel. Doktor mu totiž poradil, že keď chce žiť čo najdlhšie, mal by veľkomesto vymeniť za hory. S radosťou tak urobil. Nejednu noc tam strávil fyzik Albert Einstein či britský politik Winston Churchill. Objekt je otvorený od júla do októbra a počas hodinovej prehliadky sa každý návštevník dozvie, čo ho zaujíma. Napríklad i to, aké menu vtedajším hosťom podávali.
Tradičné jedlo píšuce históriu sa v kantóne Valais najčastejšie podáva ešte aj dnes. Jeho názov nie je príliš lákavý, no chuť je jedinečná. Cholera je zeleninový slaný koláč, ktorý vznikol v dôsledku útrap pri epidémii cholery. Domáci totiž vždy stavili na to, čo vypestovali vo svojich záhradách. A tak dali na pekáč všetko, čo našli v pivnici – zemiaky, zeleninu a jablká. Samozrejme, nechýba tam ani syr. Povedali si, že zdravým jedlom akékoľvek útrapy spojené s cholerou zvládnu s týmto jednoduchým, no chutným pokrmom. Neďaleko spomínanej horskej chaty je jazero, v ktorom množstvo vody závisí od toho, ako rýchlo sa ľadovce topia. Dnes už nie je raritou, že teplota v tejto nadmorskej výške v letných mesiacoch dosahuje 15 stupňov, niekedy aj viac. Avšak voda v jazere je za každého počasia skutočne len pre otužilcov.
Visutý most – hviezda Instagramu
V duchu svetového dedičstva sa to nesie aj neďaleko talianskych hraníc v meste Bellinzona. Dôvodom je hradný komplex zo stredoveku pozostávajúci z troch hradov, ktoré sú spojené majestátnym múrom. V jednom z nich je reštaurácia Castelgrande, ktorú nájdete v gurmánskych sprievodcoch Gault Millau či Falstaff. Filozofiou šéfkuchára je spájať chute jazier a úrodnej pôdy. Sedemnásťtisícové mesto bolo kedysi z juhu vnímané ako vstup do Álp. Tí, ktorí prichádzali zo severu, hovorili skôr ako o „bráne do Talianska“. V Bellinzone je trojka šťastným číslom. Hovorí sa, že je to mesto troch vetrov, lebo práve tam sa stretávajú z troch rôznych údolí. Veterno zvykne byť aj o 250 kilometrov ďalej na západ, a to na Ľadovci 3 000. Stačí si v stanici lanovky, ktorú postavili vo výške 1 350 metrov nad morom, kúpiť lístok a o 15 minút budete v cieli. Inak do kabíny sa zmestí až 125 ľudí naraz.
Netreba sa ani tak vybaviť teplým oblečením, hoci i v lete sa vetrovka zíde, ale skôr trpezlivosťou. Vybudovali tam totiž visutý most dlhý 107 metrov, ktorý spája dva vrcholy. Každý, kto na ňom je, sa fotí sprava, zľava, robí videá, aby na Instagrame dostal čo najviac srdiečok. Pochopiteľne, robia tak iba tí, ktorí nemajú problém s výškami. Je pekné tiež sledovať, ako mnohí prekonávajú sami seba. Skúška odvahy je určite potrebná aj na toboganovej dráhe. Inak od novembra do konca apríla sa na tomto ľadovci lyžuje. Trojkilometrová cesta dole je v 46-stupňovom uhle. Patrí tak medzi najstrmšie na svete.
Múzeum otvorené 365 dní v roku
Švajčiari boli vždy priekopníkmi v doprave. V krajine nie je absolútne žiaden problém dopraviť sa aj do najvzdialenejšej či najviac zastrčenej horskej dedinky inak ako autom. Majú zhruba 5 300 kilometrov železničných tratí, čo znamená, že ide o jednu z najhustejších sietí na svete. Z verejných dopravných prostriedkov domáci využívajú najviac vlaky. Štatistiky hovoria, že priemerný Švajčiar cestuje vlakom viac ako 70-krát ročne. Dovolenkárom sa najviac oplatí kúpiť takzvaný Swiss Travel Pass, vďaka ktorému môžu využívať vlaky, autobusy, lode i MHD. Okrem toho vďaka jednorazovému poplatku získajú bezplatný vstup do 500 múzeí. Návštevníci veľmi dobre vedia, že doprava hrá v krajine prím, a preto chcú o nej vedieť čo najviac. Najkompetentnejším miestom je preto múzeum dopravy v meste Luzern.
Ročne sa tam premelie milión turistov. Vlastníkmi exponátov sú súkromní zberatelia, výrobcovia áut, vlakov či lietadiel a niektoré patria aj tejto inštitúcii. Niektoré z nich v priebehu roka obmieňajú. Zabavia sa tu chlapci i dievčatá, muži aj ženy a nemusia byť ani dopravní maniaci. Nikto si nenechá ujsť príležitosť všetkého sa dotknúť, vojsť do lietadla, vyskúšať si simulátor formuly 1, pozrieť sa na podvozok parného rušňa a na chvíľu sa stať rušňovodičom. Čakačka zvykne byť pri takzvanom crash teste, ktorým si otestujete reakcie vozidla pri náraze. Dopravné prostriedky sú umiestnené v samostatných hangároch. Múzeum je dokonca otvorené 365 dní v roku. Aj počas vianočných sviatkov.
Unikátna cabrio lanovka
Do spomínanej atrakcie zatiaľ nepatrí cabrio lanovka premávajúca na horu Stanserhorn. Je to prvá dvojpodlažná lanovka s otvorenou hornou strechou. Z mesta Stans stále premáva tá pôvodná z roku 1893 a v medzistanici Kälti sa presadá na svetový unikát. Kto má rád čísla a rád počíta, je na správnom mieste. Z vrchu je vidieť 10 jazier a 100 vrchov. Nech sa páči, pusťte sa do rátania. Možno vám pomôžu aj horskí rangeri. Sprevádzajú záujemcov po turistických chodníkoch a rozprávajú pikošky o miestnej faune, flóre a o ochrane prírody.
Atrakciou je tiež výbeh pre svište, ktoré sú symbolom tunajšej prírody. Urobili ho hneď vedľa dreveného domčeka s menovkou Heidi. Takto si pripomínajú legendárny príbeh dievčatka z hôr, keď päťročná sirota po smrti rodičov našla domov pri starom otcovi vo švajčiarskych Alpách. Hoci dedko bol spočiatku poriadne mrzutý samotár, Heidi si ho rýchlo získala svojou láskavosťou. Krátka prechádzka po hrebeni trvá zhruba polhodinku, náročnejšia túra sa dá stihnúť do štyroch hodín.
Kláštor s bylinkovou záhradou
Fialové kravy, ktoré sú známe z televíznych Álp, nikde vo Švajčiarsku nestretnete, no čím vyššie ste počas letných mesiacov v horách, tým je väčšia šanca, že na dobytok natrafíte. Celé leto sa pasie v horskom prostredí. Farmári každý deň z čerstvého mlieka vyrábajú syry. Ochutnať sa dajú na rôznych miestach. Jedným z nich je trebárs reštaurácia Culinarium Alpinum, zriadená v bývalom kláštore kapucínov zo 16. storočia. Ingrediencie, z ktorých varia, pochádzajú od lokálnych liehovarníkov, vinárov, mäsiarov a syrárov.
Navyše pozemok vedľa historickej budovy majiteľ využil na zriadenie bylinkovej záhrady. Posadili tu 250 druhov byliniek. Hoci k dobrému jedlu sa hodí ešte lepšie víno, vínnu kartu neponúkajú. Kto má chuť na lahodný mok, čašník hosťa zavedie do vínnej pivnice, aby si vybral, na čo má chuť. Predávajú iba celé fľaše a žiadne rozlievané víno. Vo Švajčiarsku sa čoraz viac rozmáha koncept vegetariánskych stravovacích zariadení. Najznámejšími v tejto oblasti sú bratia Freiovci, ktorí v roku 1998 vytvorili biznisplán – vegetariánsky fast food. Vyhrali s ním aj podnikateľskú súťaž. Ich cieľom bolo zmeniť stereotyp skostnateného názoru, že vegetariánska strava je nudná a obmedzená. Zdá sa, že sa im to podarilo. Sieť bistier Tibits sa už rozšírila do viacerých švajčiarskych miest. Sú napríklad v mestách Luzern, Bern, Basel a iných. Budete sa čudovať, ale nestravujú sa tam iba tí, ktorí z jedálnička vylúčili mäso. Keď tam budete, zastavte sa. Veď nie každý deň máte možnosť ochutnať tatarák z červenej repy, kváskové lievance alebo zemiakové taštičky plnené hubami. Dobrú chuť!