Zuzana je už na prvé stretnutie pozitívna, spoločenská a „ukecaná“ osoba. Preto nie div, že ešte v šestnástich ju zlákala práca v rádiu. Ako bol kedysi trend rozhlasových moderátorov hovoriť veľa, hoci aj bezobsažne a taktiež o sebe, toto všetko do bodky spĺňala. Bola šťastná na všetkých frontoch.
Keď cítila, že konečne nastal čas vyskúšať si aj právnickú prax, začala pôsobiť v odbore, ktorý vyštudovala. Bavilo ju trestné právo. Na kamarátkin popud sa dostala na vyšetrovačku. Dvanásť rokov primárne objasňovala daňové trestné činy. „Spočiatku sa mi to páčilo, robota ma bavila, bolo to niečo úplne iné ako dosiaľ. Postupne som cítila vnútorné napätie, lebo som robila niečo, s čím som v princípe vo svojom vnútri zápasila. Nebola som presvedčená o tom, že to je správne. Navonok som bola šťastná, netvrdím, že nie, no stále som v sebe riešila nejaké strachy. Tým, že to bolo dlhodobé, logicky sa to muselo prejaviť,“ vraví lektorka mindfulness Zuzana Mičúchová. A prejavilo sa to chorobou.
Choroba ako katastrofa alebo výzva
V roku 2019 jej lekári oznámili, že má rakovinu prsníka. Mala 37 rokov, doma manžela a malé deti. „Deň pred Vianocami vám lekári nepovedia nič viac, nehovoria o žiadnych možnostiach, rizikách, liečbe. Všetko je veľmi opatrné. Aby som sviatočné obdobie prežila bez toho, aby som zostala uviaznutá iba vo svojich myšlienkach, skontaktovala som sa s etikoterapeutkou Beátou Hlohovskou. Povedala mi, že chorobu môžem vnímať ako jednu veľkú katastrofu alebo ako výzvu, ktorá mi chce niečo povedať. Pomohlo mi to, lebo sa mi v hlave premietali iba tie najhoršie scenáre. Strašiakom pre mňa boli vypadané vlasy a nevoľnosti z chemoterapie. V tom čase môj brat už roky meditoval. Chodieval na meditačné retreaty, tzv. vipassanu, kde sa sústredil na seba. Smiala som sa mu, že toto by som nevydržala. Keď mi doktori povedali, že rakovina je v treťom štádiu, prihlásila som sa tam i ja. To bol začiatok mojej objavnej cesty k tichu. Na chemoterapiu som však nenastúpila okamžite, ako mi to onkologička odporučila. Možno to vyznie zvláštne, ale potrebovala som čas na premyslenie, necítila som, že to mám v tom období urobiť. Takže predtým, ako som nakoniec absolvovala konvenčné liečenie, skúsila som alternatívne riešenia, vďaka ktorým som hlbšie pochopila svoje nastavenie a fyzicky som ľahšie zvládla namáhavejšiu časť liečby. Za kľúčový však považujem postoj, ktorý som k chorobe a celkovo k liečeniu zvolila. Strach som vymenila za prijatie a na život som sa začala pozerať s väčšou radosťou,“ vraví.
Prospešné je ticho v aute
Bola to dlhá cesta, na ktorej sa pozvoľna dostávala k mindfulness, čiže všímavosti. Psychológiou a psychosomatikou sa z vlastnej zvedavosti zaoberala už počas pôsobenia v Policajnom zbore. Veď byť dobrým vyšetrovateľom znamená byť tak trošku aj psychológ. „Choroba neprišla zo dňa na deň. Dlhšie obdobie som dostávala rôzne signály a podnety, ktorým som však nepripisovala význam. Bola som nevšímavá. Dostávala som ich prostredníctvom neustále sa opakujúcich tých istých chorôb mojich detí, drobné dopravné ťukance, nezhody a podobne. Výkon bol však vždy dôležitejší ako všetko ostatné,“ pokračuje lektorka, ktorej pomohli terapie, no hľadala tiež nástroj, aby sa vedela kedykoľvek spoľahnúť len na seba. V Prahe preto absolvovala výcvik mindfulness vo vzťahoch a dnes sprevádza ľudí, aby dokázali všímavosť aplikovať do svojho života. Tak si to poďme rozmeniť na drobné.