Prečo kladie dnešná spoločnosť taký veľký dôraz na ideál dokonalosti?
Žijeme v súťaživej kultúre, kde sa hodnota často meria výkonmi a dosiahnutými výsledkami. Od samých jednotiek v škole cez kariérne úspechy až po „dokonalé“ vzťahy. Od detstva sme vedené k tomu, že byť dobré nestačí, musíme byť najlepšie. Sociálne siete tento tlak ešte znásobujú, pretože vidíme výkladné skrine životov iných ľudí.
Mnohí z nás si možno ani neuvedomujú, že trpia perfekcionizmom. Aké sú prvé nenápadné signály, ktoré nám môžu napovedať, že smerujeme k nezdravej potrebe byť dokonalí?
Môžeme si napríklad všimnúť, že začíname odkladať dôležité úlohy či sny, pretože sa necítime dostatočne pripravené. „Napíšem knihu, keď budem mať viac inšpirácie,“ alebo „Spustím svoj vlastný projekt, keď budem mať viac skúseností.“ Niekedy na seba vytvárame také veľké očakávania, že je ozaj ťažké sa do niečoho pustiť. A keď už sa na to podujmeme, cítime úzkosť, ak veci nejdú podľa plánu. Znamením, že perfekcionizmus sa u nás už udomácnil, je zároveň aj to, ak nepožiadame nikoho iného o pomoc, lebo „nikto iný to neurobí tak dobre“.
Aké psychické či fyzické dôsledky môže mať neustále hľadanie dokonalosti?
Perfekcionisti sú neustále pod tlakom, pretože nič, čo urobia, im nepripadá dosť dobré. To vyčerpáva nervový systém a oslabuje srdce. Čo zase môže viesť k úzkostným poruchám a pocitu trvalého napätia. A stres vedie k oslabenej imunite a hormonálnej nerovnováhe. Perfekcionisti majú často problém zaspať, pretože ich myseľ neustále analyzuje, čo mohli urobiť lepšie. Takže myseľ si v noci neoddýchne a telo neregeneruje.
Narúša perfekcionizmus naše medziľudské vzťahy?
Nie sme pod tlakom len my samy, ale prenášame ho aj na naše okolie. Perfekcionisti majú často vysoké nároky aj na druhých a môžu pôsobiť príliš kriticky alebo nespokojne. Hoci to ani nemyslia zle. V práci môžu byť extrémne nároční na kolegov, čím vytvárajú napätú atmosféru. V rodine kritizujú partnera za nedostatky, ktoré by si iní ani nevšimli. Na druhej strane, aby vzťahy fungovali, musí tam byť blízkosť. Skutočná blízkosť vzniká, keď si dovolíme byť sami sebou aj s našimi nedokonalosťami.
Myslíte si, že perfekcionizmus nás môže pripraviť o schopnosť užívať si životné maličkosti alebo spontánne chvíle radosti?
Perfekcionizmus nás oberá o spontánne radosti práve tým, že nás drží v neustálej snahe o lepší výsledok. Keď tancujeme, nevieme sa len tak uvoľniť – myslíme na to, či to robíme „dosť pekne“. Keď varíme, nevieme si užiť vôňu a chuť – hodnotíme, či jedlo vyzerá dosť dobre na fotku. Dokonca aj pri chvíľach oddychu cítime vnútorný nepokoj, pretože „by sme mali robiť niečo užitočnejšie“. Kým si to uvedomíme, naša myseľ je už niekde inde, analyzuje, plánuje, hodnotí. A ten krásny moment, ktorý mohol byť drobným kúskom radosti, sa vytratil.
Dá sa „žiť naplno“ bez potreby dokonalosti?
Pravda je, že život sa nedeje v dokonalých momentoch. Deje sa v tých nečakaných, nedokonalých, obyčajných okamihoch, ktoré si treba len dovoliť naozaj precítiť. A užiť naplno.
Sociálne siete nám často ukazujú len „vybrúsené“ momenty zo života ostatných. Ako podľa vás tento fenomén prispieva k posilňovaniu perfekcionizmu v dnešnej dobe?
Sociálne siete nám neukazujú realitu, ale starostlivo vybrané momenty. Nevidíme zákulisie úspechov, hádky vo vzťahoch, nevydarené pokusy z pečenia či dni, keď sa niekto cíti pod psa. Vidíme len starostlivo vybranú a upravenú „krásu“. Výsledkom je pocit nedostatočnosti, úzkosť a často aj vyhorenie zo snahy stíhať tempo, ktoré v skutočnosti nikto nedrží. Keď si to uvedomíme, môžeme sa oslobodiť od tlaku byť dokonalé a namiesto porovnávania sa s inými sa sústrediť na vlastnú cestu. Krása života totiž nie je v tých perfektných obrázkoch, ale naozaj v autentických, nedokonalých a skutočných okamihoch.