Claudia sa tam priebežne vracia a svoje ázijské korene sa snaží preskúmať čo najviac. Aj v januári tam bola znova. Tentoraz prvýkrát vo štvorici, čiže s manželom a dvoma synmi Linhom a Lennym. „Slovenčina je síce môj materinský jazyk, no vietnamčinu ovládam aspoň na základnej úrovni. S rodičmi sa o bežných denných záležitostiach rozprávame po vietnamsky. Keď už ide o niečo náročnejšie, prejdeme na slovenčinu. So starším synom som sa po vietnamsky začala rozprávať asi od jeho dvoch rokov, teraz má štyri. Nebolo mi to prirodzené. Pri mladšom to praktizujem od narodenia. Je pre mňa dôležité, aby rozumeli a dohovorili sa. Mne je ľúto, že neviem lepšie po vietnamsky, aby som sa mohla s babkou viac porozprávať. Hoci teraz pri našej ostatnej návšteve som ju spoznala aj trošku z iného uhla. Hovorila mi o svojom detstve. Teším sa, že si užila spoločný čas so svojimi pravnukmi, čiže s mojimi deťmi. Bola som šťastná, keď som ich videla hrať sa pri mori,“ pripája dojmy z ostatnej návštevy krajiny, ktorú mnohí cestovatelia označujú ako bránu do Indočíny.
Homosexualita je tabu
Karaoke počuť na rodinných stretnutiach, na celoštátnych sviatkoch i na oslavách lunárneho nového roka. Vietnamci skrátka milujú hlasnú hudbu a radi spievajú. Okrem iného majú rodiny doma oltárik s fotkami svojich zosnulých. „Pamätám si, že keď som bola malá, pri oslave lunárneho roka sme tam zapaľovali sviečky a dávali jedlo ako obetu predkom. Ani ja, ani moji súrodenci sme to neprevzali do svojich rodín,“ objasňuje rozdielnosti dvoch generácií Vietnamcov na Slovensku. Spomína i na to, ako si za svoju inakosť vytrpela svoje. „Často sa mi spolužiaci smiali a pokrikovali na mňa, že som ryža. Prípadne vydávali rôzne zvuky, ktorými napodobňovali náš jazyk. Neraz som sa vrátila uplakaná domov. Dnes je už trošku iná doba, ale treba ukazovať deťom rozdielnosti a pomáhať s inklúziou.“
Dvojnásobná mama svoje rodné priezvisko Tran vymenila za Alner. Manžela má Slováka. Doma občas narazia na to, ako chlapcov vychovávať. „Mne viac vyhovuje vietnamský štýl, a to rešpekt a úcta k starším. Môj muž však veľmi neuznáva autority a vzhliadanie k nim. V porovnaní so svojimi rodičmi však nepreferujem takú konzervatívnu výchovu. V súkromí je pre Vietnamcov typické, že nehovoria o žiadnych problémoch mimo rodiny, nikdy sa nesťažujú. Aj mne otec neraz hovoril, aby som sa verejne neangažovala a neupriamovala pozornosť ani na seba, ani na komunitu. Mojím hlavným argumentom však je, že iba ak hovoríme o spoločenských problémoch konštruktívne, máme možnosť ich spolu vyriešiť. Veľké tabu je tiež homosexualita. Mám staršiu sestru, dvoch bratov a jeden z nich je gay. Verejne o tom prehovoril po vražde na Zámockej, lebo zabili jeho kamaráta. V komunite spôsobil ošiaľ, že sa vôbec opovážil rozprávať o svojej sexuálnej orientácii. Ja to, naopak, považujem za veľmi obdivuhodné,“ vraví.