Neoficiálne čísla hovoria, že na Slovensku žije zhruba 10 000 Vietnamcov. Sčítanie obyvateľov z roku 2021 ukazuje trojtisícový počet. Tak či onak, vietnamská komunita je oficiálne uznanou národnostnou menšinou u nás a Claudia Alner sa k svojim koreňom hrdo hlási. Aby ich aj Slováci čo najviac spoznali, usporadúva kultúrne festivaly a organizuje vzdelávacie aktivity.
Chudobní a bez pitnej vody
Claudiini rodičia Vo Truong Son a Tran Minh Hien dostali šancu študovať ešte v bývalom Československu a Poľsku, a to na základe dohody medzi Vietnamom a vtedajšími socialistickými krajinami. Zámer bol jasný: doplniť si vzdelanie, vrátiť sa naspäť do rodnej krajiny a pomôcť ju postaviť znova na nohy po americko-vietnamskej vojne. Po Nežnej revolúcii si to však mnohí z nich rozmysleli a rozhodli sa u nás zostať. „Moji rodičia sú obidvaja inžinieri. Mama študovala na STU v Bratislave a otec v Poľsku. Vo svojom odbore sa nikdy neuplatnili, lebo predovšetkým jazykom nevedeli konkurovať domácim. Už viac ako 30 rokov podnikajú s detským textilom,“ vraví Claudia pochádzajúca zo štyroch súrodencov.
Všetci majú v občianskom preukaze uvedené: národnosť slovenská. No svoje vietnamské korene má veľmi dobre zmapované. „Mama i otec pochádzajú zo severnej časti Vietnamu. Mama je najmladšia z desiatich súrodencov, otec má dve mladšie sestry. Prvýkrát som všetkých spoznala, keď som mala deväť rokov a išli sme ich do Vietnamu navštíviť. Až tam som si uvedomila, aké mám šťastie. Zlomovým momentom bola výrazná chudoba, ktorú som tam videla. Veľa detí dôsledkom vojny a chemických zbraní bolo zdravotne postihnutých. Pamätám si, ako som kamarátom po návrate hovorila o tom, že pitná voda z kohútika vo väčšine domov stále netečie. Kým čistý vzduch u nás považujeme za samozrejmosť, tam ľudia chodia v rúškach, lebo ovzdušie je znečistené z motoriek a ťažko sa im dýcha. Videla som žobrajúce deti na ulici, čo nebolo nič príjemné,“ vybavuje si prvý kontakt s Vietnamom.