Ste matka dvoch dcér, ktoré už s vami zažili veľa vzrušujúceho.
Nedávno som si zrátala, že moja mladšia dcéra podstatnejšiu časť svojho života prežila v zahraničí. Staršia chodila v Kórei do škôlky, tak sa chtiac-nechtiac naučila po kórejsky. Keď sme sa vrátili na Slovensko, po roku sme sa sťahovali do Bukurešti, tam sa naučili obe po rumunsky.
Pre dievčatá je prirodzené jesť paličkami kórejské jedlá, aj jazyky chytajú jednoducho. Pochopiteľne, aj zabúdajú. Ale to k tomu patrí. Ja ich k ničomu netlačím, nenútim ich opakovať si kórejčinu. Nechávam im slobodu, ony si nájdu samy, čo ich baví. Stáva sa, že samy od seba za mnou prídu a pýtajú sa na nejaké čínske slovíčka, alebo chcú skúsiť šiť na stroji. Uvidíme, akým smerom sa vyberú.
Minulý rok vám vyšli až dve knižky, čo bude nasledovať v roku 2025?
Rada by som sa tento rok znova pozrela do Ázie. A inak uvidím, čo rok prinesie.
Praktická otázka: čo zo zvyklostí z domácnosti, ktoré ste si osvojili v Ázii, sa vám zapáčilo tak, že to praktizujete aj v slovenskej domácnosti?
Je toho veľa, napríklad stravovanie. Celá rodina sme sa nastavili na kórejský štýl – menej mäsa, veľa zeleniny, aj fermentovanej. Zvykli si na to aj deti.
Sympatický mi je aj spôsob sedenia na zemi, mnohí Kórejčania aj spávajú na zemi. Možno si poviete, že to je zanedbateľná vec, ale sú už výskumy, ktoré hovoria, že aj toto prispieva k dlhovekosti. Neustále musia vstávať zo zeme a sadať si a tým sa udržiavajú v oveľa lepšej kondícii. A musia sedieť aktívne, nemôžu sa len tak rozvaliť.
Našli ste v čínskej kultúre či tradičnej filozofii niečo, čo vás oslovilo tak silno, že ste si to osvojili a stalo sa to vaším krédom?
Pre mňa bolo najväčším objavom v Ázii dennodenné prežívanie cyklického toku času a to, ako sa prejavuje v ľudských životoch. V skratke, my na Západe máme často predstavu, že čas plynie lineárne – že všetko sa posúva vpred, že aj my sa máme stále zlepšovať, posúvať, zarábať viac peňazí, dosaďte si tam čokoľvek, čo sa vás týka.
A tragické udalosti, ktoré život prináša, sú pre nás ešte tragickejšie, lebo nezapadajú do tohto dobre rozbehnutého vlaku vpred. Naproti tomu ľudia na Ďalekom východe vnímajú čas ako cyklický. Život so sebou prináša aj dobré veci, aj tie zlé, jednoducho to k životu patrí.
Tým, ako všetko plynie, aj dlhodobé príkoria a nešťastia zvládajú s postojom „zvládneme to“, „prejde to“. Život jedného človeka je len malým ohnivkom vo väčšej reťazi – viac si cenia to, čo im dali ich predkovia, a, naopak, to posúvajú ďalej svojim potomkom. Bola to pre mňa veľká lekcia, ktorú je hodné si zapamätať.
