Dostali sme sa k vášmu písaniu. Začali ste ako autorka blogu, ktorý veľmi rýchlo vošiel do povedomia čitateľov a bol hneď od začiatku veľmi obľúbený.
Významný bol moment, keď som začala zdieľať svoje zážitky a zaujímavosti z ázijských krajín a perličky z ich kultúry. Beriem to tak trochu ako poslanie – hľadám zaujímavosti a príbehy a posúvam ich ďalej.
Blog som začala písať, keď som žila na Taiwane. Vlastne vznikol preto, že som hľadala spôsob, ako sa podeliť o svoje zážitky so všetkými známymi a s príbuznými bez toho, aby som ich rozprávala každému osobitne a opakovane. Spísala som to a povedala som si – budem to mať vybavené. Postupne sa k tomu začali dostávať aj ľudia mimo mojich kruhov a samu ma prekvapilo, ako sa im to páčilo.
Tento úspech bol zrejme aj momentom, ktorý vás doviedol k nápadu napísať knihu.
Určite áno. Dostala som pozitívne ohlasy a žiadosti, aby som v tom pokračovala. Tak som si povedala, že možno by som mohla skúsiť napísať knihu.
Taiwan však nebolo jediné miesto v Ázii, kde ste žili.
Istý čas som žila v Číne a potom aj s rodinou sme strávili čas kvôli manželovej práci v Kórei. Vlastne, tam som prežila svoju druhú materskú dovolenku. A práve preto som si povedala, že na materskej mám čas, skúsim svoje pozorovania spracovať do niečoho trvalejšieho.
Zvolila som si svoj vlastný spôsob rozprávania, ktorý sa nepodobal na cestovateľské príručky. A to bol dôvod, pre ktorý sa spočiatku vydavateľstvá dívali na môj rukopis s miernou nedôverou. Neboli v ňom cestovateľské tipy, informácie o pamiatkach, žiadne fotografie. Preto bolo spočiatku zložité nájsť vydavateľa.
Čitatelia si však prvú knihu Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre hneď obľúbili a ja sa vôbec nečudujem. Svieže príbehy z ďalekej krajiny očami niekoho, kto tam zažíva všedný život, sú pre väčšinu z nás zaujímavejšie ako bedekre.
Zážitkov pribúda a mám plno materiálu, ktorý by som ešte chcela spracovať. Vôbec to nepovažujem za ukončenú kapitolu.
Možno práve toho sa obávali tí, ktorí si zamilovali vaše ázijské príbehy, keď vám na sklonku minulého roka vyšla úplne iná kniha. Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste začali písať o rodnom Spiši?
Biele mesto je moja štvrtá kniha. Vyšla síce ako nateraz posledná, ale veľkú časť z nej som napísala ešte v Kórei. Možno v tom bola túžba po domove, ktorú som tam cítila. Človek vždy myslí na to, čo mu chýba. Na Spiši som vyrástla, dôverne ten kraj poznám. Nemala som zámer napísať knihu výlučne iba o tomto kraji, ale ten Spiš sa tam začal sám od seba zjavovať.
Stávalo sa, že mi čitatelia vraveli, že ľahko sa píšu príbehy z Ázie, lebo je to atraktívne a pre mnohých nepoznané. Ale ja si myslím, že rovnako pútavo a atraktívne sa dá písať aj o Slovensku, je tu veľa zvláštneho, nepreskúmaného, na čo sme už zabudli. Vo voľnom čase sa venujem folklóru a stretávam sa s príbehmi a poverami, ktoré stoja za spracovanie.
Čo vás najviac zaujímalo pri písaní Bieleho mesta?
V príbehoch som miešala realitu a historické súvislosti, aj nadprirodzeno, ktorému ľudia ešte veria. Spiš je hornatý kraj, multikultúrny, a zachovalo sa tu veľa archaických a územne špecifických vecí. Napríklad bačovská mágia. Ak sa hovorí o mágii, väčšinou si predstavíme ženy bylinkárky a čarodejnice. Na Spiši v pastierskom prostredí bola mágia určená výlučne mužom, vždy ma to zaujímalo.
Folklór je ďalšia veľká téma. Širšia verejnosť vás prvýkrát zaregistrovala v televíznej šou. Odvtedy prešlo pár rokov a po materských dovolenkách ste svoje trio obnovili. Vzťah k folklóru ste predpokladám získali v rodine.
U nás doma bol folklór bežnou súčasťou života. Vždy sme veľa spievali, pri každej príležitosti, a bolo prirodzené obliekať si kroj. Rodičia ma nejako špeciálne neviedli k láske k folklóru, bola to prirodzená vec. Normálne sme v tom žili a nevnímali sme to ako výnimočnosť.
Až keď som bola staršia, všimla som si, že to tak nemá každý. Moja folklórna skupina vznikla vlastne náhodou. Boli sme spievať kamarátke na svadbe a video sa dostalo von. A začali nás volať na ďalšie svadby a ani som nevedela ako, a Rusínske trio bolo na svete.
