Ako by ste definovali „šťastie“ z pohľadu modernej psychológie?
Šťastie je komplexný fenomén a definíciu šťastia zrejme nikdy nezaškatuľkujeme do jedinej definície. Potvrdzuje to aj moja prax kouča, kde pozorujem niekoľko, dá sa povedať, rovnakých kľúčových aspektov. Povaha šťastia je subjektívna. Každý človek ho vníma a prežíva individuálne, čo je ovplyvnené prostredím, osobnosťou, výchovou i skúsenosťami. To, čo robí šťastným jedného človeka, nemusí robiť šťastným iného.
Aké najčastejšie faktory vplývajú na to, že sa ľudia začínajú obávať byť šťastní?
Faktorov, ktoré často vedú k obavám zo šťastia, je niekoľko. Možno každý z nás počul vety ako „Aby som to nezakríkol“, „Po šťastí príde pád“, „Príliš veľa šťastia privolá nešťastie“. Týkajú sa predchádzajúcich, často traumatických skúseností alebo sú ovplyvnené spoločenskými vplyvmi, naučenými vzorcami správania či vzorcami myslenia často z rodinného prostredia. Sklamania v minulosti, nedosiahnutie cieľov, očakávania a tlak, mýty a povery, že šťastie strieda nešťastie, všetky tieto situácie môžu vytvárať obavy byť šťastní.
Život jednotlivca v prostredí, v ktorom prevláda strach zo zmeny, z neznámeho, závisť, očakávania najhoršieho, prirodzene môžu prinášať obavu byť šťastný. Presnejšie povedané, stavu byť šťastný v takomto prostredí „šťastiu“ nepraje. Človek sa stáva efektom situácií, ktoré sa dejú, nie je ich tvorcom.
Stretla som sa už aj s tvrdením, že ak nedokážeme prežiť pocit šťastia, zrejme za tým stojí nejaká traumatická udalosť...
Môže to tak byť, ale ako som spomínala, ľudská myseľ má mnohé zákutia. Trauma ako príčina môže byť spôsobená traumatickými zážitkami v minulosti, detskými či vývinovými traumami z raného detstva. Mechanizmus traumy vytvára obranné mechanizmy, narúša prirodzenú schopnosť prežívať emócie, vytvára nevedomé bloky.
Ďalšie možné príčiny môžu byť genetické predispozície, výchovné vzorce, kultúrne a sociálne vplyvy, osobnostné charakteristiky, naučené správanie a skúsenosti. Neschopnosť prežiť pocit šťastia s určitosťou ovplyvňujú depresívne stavy a úzkostné poruchy, chronický stres a dnes tak často opisovaný pocit vyhorenia.
Existujú určité osobnostné typy, ktoré sú náchylnejšie na obavy zo šťastia?
Mohli by sme to tak povedať, že určité osobnostné typy sú náchylnejšie na obavy zo šťastia. V mojej praxi vnímam, že hlavnú rolu hrajú skôr naučené vzorce správania a myslenia ako osobnostný typ. Pre orientovanie sa v téme strachu zo šťastia sa podelím skôr o vlastnú skúsenosť ako o fakty potvrdzujúce tvrdenie náchylnosti na obavy zo šťastia na základe osobnostného typu. Ľudia so sklonom k perfekcionizmu majú potrebu mať „všetko“ pod kontrolou.
Majú strach z nedokonalosti a vystavujú sa vysokým nárokom a neustálemu analyzovaniu situácií s tendenciou k overthinkingu. Domnievam sa, že k týmto charakteristikám môžeme pridať snahu byť dobrý, vynikať, vyhrávať, čo môže súvisieť s potrebou uznania a „pocitu dostatočnosti“. Keď sa vzdáme potreby byť dokonalí, dovolíme si prijať šťastie, ktoré už máme, len si ho neuvedomujeme. Spomínam si na jedného klienta, úspešného CEO, ktorý napriek impozantnému kariérnemu rastu pociťoval úzkosť vždy, keď trávil čas so svojou rodinou.
Akoby tá radosť bola príliš krásna na to, aby bola skutočná. Pracovali sme na tom, aby si dovolil tie momenty prežívať naplno bez výčitiek. A postupne sa naučil, že jeho hodnota nie je daná len jeho pracovnými úspechmi, ale aj tým, kým je ako manžel a otec.
Takže ďalšou skupinou sú aj tzv. overthinkeri?
Presne tak. „Overthinkeri“ majú potrebu neustáleho nadmerného analyzovania. Dôsledkom je neschopnosť „vypnúť“ myseľ. Z praxe vnímam a často odhaľujem, že na pozadí ide o túžbu uspieť, vyhnúť sa rizikám a nestrácať čas spojený s úvahami typu „niečo mi ujde“, „nestihnem, predbehnú ma“. Aj ľudia neschopní alebo zatiaľ sa neorientujúci v sebahodnote majú často pocit nezaslúženia si šťastia.
Podceňujú sa, majú strach z odmietnutia, problém s prijímaním „dobra“, čo ich stretlo, a tendenciou k sebasabotáži. Potom je tu skupina „záchrancovia“, ktorí sú pripravení „obetovať sa“ pre iných. Preberajú zodpovednosť za nich a majú tendenciu nadmerne sa starať či pomáhať, chrániť druhých.
Sami pomoc skôr odmietajú z dôvodov odsúvania seba na druhú koľaj. Ich šťastie sa môže merať šťastím iných, pričom aj tu platí, že žiadny extrém nie je prospešný. Je zrejmé, že u ľudí môžeme pozorovať rôzne spôsoby, ako sa vychyľovať od prežívania šťastia. Majú spoločné, že „odsúvajú či zabúdajú na jeho prežívanie“.
Je možné, že tento typ strachu je akousi vnútornou obranou voči sklamaniam, ktoré sme v živote už prežili?
Všetko je možné. Ako vieme prežívať strach zo šťastia, vieme prežívať šťastie samotné. Rozhoduje to, pre čo sa rozhodneme. Ak sme sa v minulosti „rozhodli“, praktizovali a opakovane žili podľa myšlienkovej mapy, že keď sa budeme cítiť príliš dobre, osud nám to spočíta, vybudujeme si obranný val.
Bude ochranou pred sklamaním a jeho úlohou bude nepustiť príliš veľa radosti a plného šťastia za tento pomyselný múr. Pri takomto rozhodnutí, lebo naozaj je to záležitosť rozhodovania sa, je ľahšie očakávať to najhoršie než veriť v dobré veci. Veriť v dobro v prostredí, ktoré hovorí o sklamaniach, je o odvahe, námahe a konaní, ktoré nemusí byť všetkými prijaté.
Veriť v dobro je o učení sa byť tu a teraz. Prepísať svoj vnútorný dialóg z „určite sa niečo pokazí a budeš sklamaná“ na dialóg „zaslúžim si prežívať šťastie, som šťastná a budem si to chrániť“. Nestačí vedieť, ako veci fungujú. Potrebujeme konať, aby veci, ktoré nefungujú, fungovali. Aby život fungoval.
