Do akej miery majú na náš strach zo šťastia vplyv napríklad sociálne siete, tlak na úspech či dokonalosť nielen v práci, ale aj v súkromnom živote?
Sociálne siete sú rajom pre perfekcionizmus. Viete, koľkokrát počujem: „Ostatné ženy to zvládajú, ja nie?“ Veľakrát. V online svete sa to hemží tým najlepším zo životov iných.
Dokonalé fotky, úspechy, úsmevy od ucha k uchu. Ľahko prepadneme ilúzii, že ostatní sú ako z reklamy, zatiaľ čo my zápasíme s nedokonalosťami. Tu je každá rada drahá. Inak povedané, rady nefungujú. Funguje autentickosť. Nachádzať ju, prehrabávať sa v tom, kým som, kým chcem byť a môžem byť.
Cítime, keď sme to my a keď sme kópiou pekného obrázka kdesi vonku. Inšpirácia je fajn, pravdivosť k sebe je najviac.
... dokonalosť nás teda svojím spôsobom, na rôznych úrovniach či intenzite, ničí?
Dokonalosť je lákavá. Pre niektorých ľudí určite. Snažia sa, aby bolo všetko perfektné. A to je v poriadku za predpokladu, že táto snaha nie je sprevádzaná pocitom, že to nestačí. Nikdy nie je dosť. Práve tento pocit ich oberá o radosť, naplnenie a šťastie. V skutočnosti ide o strach zo šťastia.
Okrem už tu spomenutých prejavov doplním ešte jeden. Strach zo šťastia sprevádzaný túžbou po dokonalosti sa môže prejaviť aj tým, že odkladajú veci na poslednú chvíľu, lebo sa boja, že výsledok nebude dokonalý. Ničí to ich aj ich okolie. Strachy to dokážu. Ničiť niečo, čo je viac ako strachy samotné.
Zmysluplnosť, rast, rozvoj seba i iných, tvorenie a dobro. Verím, že práve toto potrebuje súčasný svet. Ľudí, ktorí sa neboja byť šťastní. Ľudí, ktorí sa boja len toho, že nebudú dostatočne odolní na to, aby dokázali udržať vieru vo všetko, čo stojí v našich životoch za to.
Aj také porovnávanie môže byť krokom vedľa, nie?
Porovnávanie pozná len jednu rovnicu. Porovnávanie so sebou samým. Porovnávanie s inými len do miery byť inšpirovaní, vidieť nádej v možnosti na zmenu. Táto rovnica je výzvou, veď každý deň dostávame dôkazy o tom, že niekto je lepší v tom, v čom my nie. Dôkazy sú pritom len tým, čím sú.
Ukazujú, kam sa až dá ísť. Schopnosť porovnávať sa so samým sebou má význam pre vnímanie samého seba. Otvára dvierka do sebapoznania, sebauvedomenia a pozýva na budovanie sebadisciplíny. To je všetko, o čo tu ide. Jednoduché, nie však ľahké. Ide o zmysluplne napĺňajúce prežívanie dávkami pocitov šťastia a „uschopňovania sa“.
Súvisí šťastie s vnútorným pokojom?
Jednoznačne. Je to ten typ vnútorného pokoja, keď vieme, že sme šťastní. Nie na malú chvíľu, ale ako prejav spokojnosti so svojím životom. Človek vtedy pociťuje radosť, spokojnosť, pochopenie života a svojho ľudského poslania.
Takýto stav sprevádza pocit vnútorného pokoja. Myslím si, že keď hovoríme, nech už „máme konečne pokoj“, v hĺbke nášho bytia máme na mysli práve takýto stav.
Poznáme ho podľa zvláštnej podoby tichej radosti, ktorú zároveň sprevádza vnútorná vďačnosť. Tento typ vďačnosti je spojený s malými vecami, ktoré dokážeme prežívať zas a znovu, aby sme z nich vytvárali jedno veľké šťastie... v tej najčistejšej podobe. Vtedy vieme, že máme dosť na to, aby sme šťastie dokázali tvoriť. Vieme, že sme v sebe vybudovali zručnosť si šťastie udržať. A došli sme tam, kde sme spoznali, kým v skutočnosti sme a čo všetko dokážeme.
Môže však vyhýbanie sa šťastným situáciám strach, naopak, ešte viac prehĺbiť?
Je to návyk. Ak opakujeme rovnaké spôsoby a činnosti, stanú sa automatickými. Až tak, že nerozmýšľame, že takými sú. Je to ako vedenie vozidla. Skúsení vodiči dajú za pravdu, že občas ani nevedia, ako prešli známu cestu, neuvedomujú si úkony, ktoré pri šoférovaní robili.
Tak je to aj so šťastím. Vyhýbanie sa šťastiu znamená, že niečo iné žijeme. V kontexte tohto článku žijeme strach byť šťastný. Strach sa stane automatom. Reakciou na podnety, koncentráciou na to, čo strach tvorí. Živíme ho. Vzniká nám postupne, často plazivo, jeden veľký „prúser“, ktorý sa často už nedá zvrátiť späť.
Ako teda prekonať strach zo šťastia a priblížiť sa k skutočnému prežívaniu radosti?
Vezmem to od podlahy. Akosi vnímam, že nemám dávať sofistikované návody, ale vrátiť sa k tomu, čo nás učí napríklad príroda. Semienko má potenciál a už dávno je dané, čo z neho vyrastie. Slivka, jabloň, mrkva či sladký melón. V prípade ľudí je viac ako isté, že potenciál rovnako ako v semienku už dávno je.
Chce vyrásť, chce byť tým, kým je, chce prijímať, tešiť sa, obdarovávať druhých, kvitnúť i oddychovať. Ak je viera, je aj cesta. Nuž, začnime. Zaobstarajte si zápisník, každý večer si nájdite čas a zapíšte si tri veci, za ktoré ste v ten deň vďační, jeden úspech a jeden pozitívny moment dňa. A potom sa zastavte.
Popátrajte, aké to je, len byť a byť vďační za to všetko, čo už máte. Poznáte to. Lebo ak je tam to, čo je pre vás najdôležitejšie, tak máte všetko, čo v skutočnosti potrebujeme! Šťastie môže iba ticho pokyvkať, že je to pravda pravdúca. Už len ju žiť!
IVANA HAVRANOVÁ
Po 26 rokoch práce v manažérskych pozíciách založila vlastné podnikanie a začala sa venovať tomu, čo ju profesijne robí šťastnou. Ako koučka, mentorka a trénerka lídershipu sa venuje podnikateľom, začínajúcim podnikateľom, manažérom a lídrom. Prepája svet biznisu so svetom rodiny. Venuje sa témam rodičovstva, kde rodinu vníma ako tím a rodiča ako jej lídra. Okrem toho je nadšenou lektorkou koučovania v KRAUSE SCHOOL. Miluje ľudí, svoju rodinu, zvieratká, knihy a všetko, čo jej každý deň pripomína, že šťastie tvoria malé veci spojené vo veľkom celku.
