Ľuďom neprekáža, že vlastne nikdy nevedia, kde ich krabica plná lásky skončí?
Janka: S týmto máva paradoxne časť ľudí problém a veľmi radi by vedeli, kde skončil, a starkých videli. Niekto má to šťastie a nájde na fotografii práve svoju krabičku. Niekto zas vloží do krabičky vyplnenú obálku či pohľadnicu so spätnou adresou a nalepenou známkou a dúfa, že sa mu starkí ozvú.
Silvia: Všetci prijímatelia krabíc by nám mali do konca januára zaslať aspoň 10 fotiek ako zdokumentovanie účelu použitia darovaných krabičiek. Tieto fotky zdieľame postupne na našich sociálnych sieťach a veľakrát sa stane, že si niekto nájde svoju krabičku v rukách seniora, je to určite veľmi pekný pocit. Pri počte darovaných krabičiek (70 000 ročne) to je skôr výnimka, vždy sa preto snažíme komunikovať, aby sa na to ľudia nespoliehali.
Ako túto iniciatívu prijala druhá strana? Pamätáte si ešte na prvotné reakcie z domovov seniorov?
Janka: Prvý a druhý rok bol najsilnejší. Keďže to bolo nové a nečakané, ani personál, ani samotní seniori často neverili, že to dostali naozaj, len tak od niekoho. Stále nám z toho chceli niečo dať a buď sa nezmohli na slovo, alebo plakali. Takéto reakcie teraz zažívame aj v obciach, kde sa krabička k niekomu dostane prvýkrát. V zariadeniach, kde nás už poznajú, sa tešia a nevedia sa dočkať, ako si krabičku otvoria a čo v nej nájdu. Veruže si veci aj porovnávajú, vymieňajú medzi sebou a hlavne sa stále veľmi tešia. V tomto bode je pre nás naozaj nesmierne dôležitá kontrola darčekov, aby si starkí našli približne rovnako hodnotné darčeky a nikto nebol pri pohľade k susedovi sklamaný. Nemôžeme dopustiť, aby mal niekto krabičku plnú, že nejde zavrieť, a druhý poloprázdnu, no čo je ešte horšie, s použitými vecami alebo so sladkosťami po exspirácii či s iným nevhodným obsahom, pretože aj to sa nám pri desiatich percentách odovzdaných krabíc stáva.
Dojímavé to musí byť pre všetky strany. Ale čo starkí a starké?
Janka: Z prvých rokov si pamätám, ako starkí po otvorení krabičky plakali. Pretože starký tam našiel papuče, ktoré sa mu ráno rozpadli, a starká nový krásny hrnček, ktorý ráno rozbila. Ako starký rozprával, ako miloval športovať, a v krabičke bola nádherná lyžiarska čiapka, ktorej sa veľmi tešil. A vášnivá čitateľka našla knihu, ktorú ešte nečítala a vždy chcela. Ako pani otvorila pohľadnicu a v nej darca s rovnakým priezviskom, ako mala ona sama.
Silvia: Mňa najviac dojímajú odovzdávky za prítomnosti detí. Napätie detí aj starkých je cítiť vo vzduchu a vždy sú to krásne momenty. Deti s nadšením odrecitujú pripravené básničky, zaspievajú a potom s úsmevom rozdajú krabičky seniorom. Tí krabičky hneď otvárajú a deťom pchajú do vačkov sladkosti zo svojej krabičky za odmenu. Presne tak, ako to robia starkí doma.
Pravdou je, že starí ľudia toho nepotrebujú veľa. Potrebujú záujem...
Janka: To je veľká pravda. Žijeme v rýchlej dobe, keď nemáme už veľa času sedieť a počúvať príbehy o životoch, ktoré sú nám na míle vzdialené. V týchto životoch je však množstvo múdra, ktoré by nás obohatilo.
Silvia: Práve preto by sme radi prehĺbili spolupráce medzi školami a domovmi pre seniorov cez naše aktivity na pravidelné, aj počas roku, nielen v období Vianoc. Deti aj seniori sa týmto stretnutiam tešia rovnako a sú veľmi prospešné pre obe strany.