Liu Dong
Prvé slovo po slovensky? Ticho
Číňanka Liu Dong si za svoj domov nevybrala Košice sama. Na svedomí to má jej manžel, ktorému ešte z bývalého Československa prišla ponuka na prácu. Keď spoločne so synom za ním po dvoch rokoch pricestovali, neverila, že u nás dlho vydrží. Po 28 rokoch je pravda taká, že vo svojej rodnej krajine sa už cíti iba ako turistka.
O niekdajšom Československu počula Liu prvýkrát ešte v Číne. „V čínskej televízii vysielali rozprávku o krtkovi. Bola veľmi populárna,“ vraví na úvod s úsmevom. Po rokoch života na Slovensku preto napísala aj dve knihy o Košiciach. V čínštine. Aby bola publikácia pre jej krajanov atraktívnejšia, promuje ju, že žije v krajine, odkiaľ animovaná postavička pochádza.
Košice spoznala v listoch
Bol marec 1996, keď Liu vystúpila na košickom letisku aj s vtedy s trojročným synom Tommym. „Bola som šokovaná, lebo všade bola strašná tma a ticho. V Číne je aj v noci všetko vysvietené, všade sú ľudia. Myslela som si, že tu naokolo sú len samé kopce. Bola som prekvapená, keď som najbližšie dni zistila, že to tak nie je,“ spomína na svoje prvé dojmy, i keď manžel jej počas toho, ako už sám na Slovensku žil, v listoch písal, aké sú Košice krásne. „Keď sme ešte žili na diaľku, mobily sme nemali a internet nebol takou samozrejmosťou ako dnes.
Písali sme si listy. Pätnásť dní trvalo, kým dorazil. Čiže jeden mesiac som napísala ja jemu, ďalší on mne,“ pokračuje vyštudovaná lekárka patológie. Školu absolvovala ešte v Číne, no v tejto praxi nikdy nepôsobila. U nás sa uplatnila ako predavačka textilu. Začínala so svojím stánkom na košickom blšáku, potom na mestskom trhu a časom si s manželom otvorili kamennú predajňu. Majú ju dodnes. Liu popritom ešte aj učí čínštinu v jazykovej škole. Záujem je veľký. U detí i biznismenov. „Čínština je v porovnaní so slovenčinou ľahšia. My totiž nemáme takmer žiadnu gramatiku. Dôležitá je najmä bohatá slovná zásoba,“ vraví. Po slovensky sa učí sama. Po tom, čo jediný syn odišiel za štúdiami do USA, má na seba viac času, a preto študuje, koľko sa dá. V zlepšovaní slovenského jazyka jej tiež pomáha kamarátka Lucia, s ktorou často chodieva za kultúrou. „Ticho bolo prvé slovo, ktoré som sa po slovensky naučila. Priniesol ho prvý deň zo škôlky syn. Plakal, učiteľka ho zobrala na ruky a povedala: Ticho,“ usmieva sa.
Čínsku zeleninu si pestujem sama
Liu sa narodila podľa vlastných slov v malom meste Lan-čou s počtom obyvateľov tri a pol milióna. Do rodnej krajiny sa pravidelne vracia. Aspoň raz ročne. Tvrdí, že už sa tam cíti ako cudzinka. Vidí rozdiely v mentalite a u nás oceňuje väčšiu slobodu. „Číňania sú individualisti, nestretávajú sa, nemajú záujem spoznať niekoho nového. Slováci sú spoločenskejší. Z domu mi však najviac chýba naša strava.
My jeme veľmi málo mliečnych a mäsových výrobkov, preferujeme najmä zeleninu. Predovšetkým varenú, nie čerstvé šaláty. Našťastie bývame v dome so záhradou, takže si môžem dopestovať zeleninu, ktorá mi pripomína ešte detstvo. Ani sladkosti nie sú v Číne také populárne ako tu. Do reštaurácií s mužom nechodíme, stravujeme sa doma. Na Slovensku tiež ľudia pijú veľa kávy. Ja som zvyknutá na zelený čaj a teplú vodu. Tú si nosím stále so sebou v termoske,“ hovorí o rozdielnostiach zvykov a nezabudne tiež podotknúť, že život u nás je podstatne drahší ako v meste, odkiaľ pochádza.
Silvia Borsetti
Slováci sú menej hluční ako Taliani
Košice, čo to je? Dá sa to jesť? bola bezprostredná reakcia Talianky Silvie Borsetti, keď prvýkrát počula toto slovo. Netušila, že ide o metropolu slovenského východu, a už vôbec by sa jej ani nesnívalo, že zanechá život pri mori a usadí sa u nás. Tanečnica otvorene vraví, že doma by takú kariéru nikdy neurobila.
Tanec milovala odjakživa. Bola si zároveň aj vedomá toho, že keď bude mať tridsať rokov, zrejme jej už budú v brandži hovoriť dôchodkyňa. Napriek tomu odmalička tancovala, koľko vládala. „Rodičia chceli mať zo mňa právničku. Tak som začala právo v Taliansku študovať.
Dokonca na nejaké obdobie som sa počas vysokej školy vzdala tanca a usilovne som sa učila. Časom som cítila, že to nie som celkom ja. Odchádzala mi energia, radosť zo života. Vrátila som sa k tancu a opäť som ožila,“ hovorí čerstvá štyridsiatnička, ktorá v tom čase urobila dôležité rozhodnutie. Odišla zo školy a plne sa sústredila na tanec. A to nielen ako tanečnica, ale postupne sa kvalifikovala na učiteľku tancu. Rodičia ju nepochválili, no dnes sú hrdí, keď ju vidia tancovať na javisku v Národnom divadle Košice.
Nikto si ma nevšímal
Pred takmer 10 rokmi sa prihlásila na tanečný workshop a pricestovala do Bratislavy. „Jedným z lektorov bol vtedajší riaditeľ baletu košického divadla. Chystal práve predstavenie a potreboval štyri tanečnice. Vybral si mňa a tri ďalšie Talianky. Ja som sa už pritom vtedy sústreďovala na pedagogickú činnosť. Keď sa nás pýtal, koľko máme rokov, zaváhala som, či poviem pravdu. Mala som vtedy 30 a moje kolegyne od 16 do 18 rokov,“ smeje sa Silvia, ktorá povedala, koľko má. Prekážka to nebola, keďže na javisku nezaostávala.
Po troch mesiacoch skúšania v Košiciach bola premiéra. Po nej prišla ponuka na ďalšie nové predstavenie. A tak to trvá až doteraz. „Prvé týždne som si myslela, že som veľmi škaredá. V Taliansku, keď ide žena po ulici, bežne dostane pozvanie na kávu, chlap sa na ňu pozrie, prihovorí sa. Tu si ma nikto nevšímal. Potom som pochopila, že my Taliani sme špecifickí, no s východniarmi máme podobný temperament a srdečnosť. Ľudia sú naozaj veľmi milí a nápomocní. Pamätám si však na začiatky, keď som ešte nevedela po slovensky, používala som iba angličtinu, volala som taxi, dispečer mi nerozumel a zložil. V divadle napríklad fungujeme ako jedna medzinárodná komunita. Mám kolegov z Mexika, Japonska, Ukrajiny či zo Španielska. Strávime spolu veľa času nielen v práci, ale aj mimo nej.
Ostávam tu každé Vianoce a nikdy som nebola sama,“ vraví riaditeľka baletnej prípravky v divadle. „Prácu s deťmi milujem. Aj ony ma naučili veľa po slovensky. Zatiaľ mi nebolo súdené, aby som mala rodinu. Beriem to však tak, že denne som obklopená deťmi, takže ak sa náhodou nestanem mamou, detskej energie a radosti mám dostatok,“ vraví tmavovláska, ktorej Slovensko vyhovuje aj z nasledujúcich dôvodov: „Nie ste takí hluční ako Taliani, veľa mladých ľudí má rodinu a v uliciach vidieť nielen ženy, ale aj mužov s kočíkmi, je tu krásna príroda, čisto v uliciach a na čom sa s niekým dohodnem, to platí. Za ten čas, čo tu žijem, som pocítila, že ceny poriadne vzrástli, hoci v Taliansku je stále drahšie. Rozdiely však nie sú veľké. Prichádza sem na dovolenku viac cudzincov.“
Dá si rezeň i koleno
Taliani, kade chodia, tam chcú zájsť do talianskej reštaurácie. Preto ich je po svete tak veľa. V stravovaní sú pomerne konzervatívni. Silvia to potvrdzuje, hoci nepohrdne ani slovenskou kuchyňou. „Mám rada bryndzové halušky, vyprážaný syr, rezeň i bravčové koleno. Môžem to však jesť iba veľmi zriedka, lebo ako tanečnica si musím strážiť váhu a byť v kondícii,“ tvrdí a s nadšením uzatvára, že žije krajšie, ako si vysnívala: „Som rada, že stále môžem tancovať i učiť tanec. V Taliansku by sa mi takú kariéru zrejme nikdy nepodarilo urobiť. Je tam príliš veľká konkurencia a zároveň divadiel nie je až toľko, aby sa človek uživil počas celého roka.“
