Vzťahy nám nie raz dávajú zabrať a azda len málokto nájde „hneď na prvý pokus“ toho pravého či pravú...
Vzťahy sú alchýmia. Odráža sa v nich celý náš život. Naše potreby, skúsenosti, ale aj to, v čom sme vyrastali ako deti. Ako to mali naši rodičia, aký my máme vzťah k svojim rodičom, ako to bolo v našej pôvodnej rodine, u predkov alebo aj to, čo sme si prežili v minulých životoch.
Prechádzame nešťastnou láskou, osudovým či karmickým vzťahom. Každý je iný a každý, hoci nie na prvý pohľad a prežitok, výnimočný a často aj prospešný. Je to tak?
Každý vzťah nás niečo môže naučiť. Napríklad aj to, že nemáme žiadnu sebahodnotu či sebalásku, na ktorej potrebujeme pracovať, aby to pri ďalšom vzťahu bolo iné. Vďaka vzťahom môžeme rásť, pretože nie náhodou máme také vzťahy, aké máme, a so všetkým sa dá pracovať.
Prečo sa ľudia často ocitnú v nešťastnej láske? Aké sú hlavné príčiny toho, že vzťah nesplní ich očakávania?
Nemajú radi sami seba, vytvárajú závislé alebo nezdravé vzťahy, majú konfliktné vzťahy so svojimi rodičmi a veľa ďalšieho. A tiež nie je očakávanie ako očakávanie. Je to komplikované.
Existuje nejaký konkrétny znak alebo pocit, podľa ktorého vieme, že sme v nešťastnom vzťahu, ktorý nám viac škodí ako prospieva?
Myslím, že to každý cíti. Vzťah nás požiera, frustruje, ničí. Alebo nás na to upozorňuje naše okolie a priatelia, že niečo nie je v poriadku, pretože to sami nevidíme, sme v tom príliš pohltení.
Aký je váš názor na to, či by ľudia mali zostať v nešťastných vzťahoch v nádeji, že sa niečo zmení?
Môj osobný názor je, že je dôležité najprv pozrieť sa na seba. Spracovať si témy, ktoré sa vo vzťahu odrážajú. Nájsť to, čo mi vzťah dáva, čo mi prináša. Vzťah je len výsledok toho, čo máme vnútri. Možnože zotrvávame v nejakom stereotype alebo pocite utrpenia. A niekedy je to úplne zbytočné čakanie a strata času.
Väčšinou sa totiž pri čakaní na „zázrak“ nezmení vôbec nič a všetko sa iba zhoršuje. A potom je veľkou výzvou nájsť silu a odísť z takého vzťahu a opäť na sebe pracovať. Pretože ak nezmeníme sami seba vnútri, často sa stáva, že nám do života príde niekto podobný alebo ešte horší, pretože zostávame v rovnakom nastavení.
Je možné uzdraviť sa z nešťastnej lásky bez toho, aby sme stratili vieru v lásku ako takú?
Samozrejme. Najprv si treba uvedomiť, čo sme v tej viere v lásku verili. Pretože aj tam to môže mať každý človek úplne inak. Potrebujeme zanalyzovať svoje predchádzajúce vzťahy ako zrkadlo. Cestu k uvedomeniu, múdrosti. Čo mi moje vzťahy ukazujú? Čo o mne vyjadrujú? Čo cítim? Čo potrebujem na to, aby som sa cítila šťastná? Čo si predstavujem pod slovami „aby ma mal niekto rád“?
Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí majú za sebou nešťastnú lásku a boja sa vstúpiť do nového vzťahu?
Aby si dopriali čas na zahojenie zlomeného srdca a pracovali na sebe. Často sa stáva, že prvá veľká láska nám zlomí srdce rovnako, ako nám ho zlomil otec. Alebo je tam iné podobenstvo a my opakujeme len rovnaký spôsob, ako sme sa naučili v detstve.
Ani osudová láska nemusí byť láskou na celý život. Aké sú osudové vzťahy a sú nejaké znaky, vďaka ktorým ich dokážeme „identifikovať“?
Nie, nemusí. Myslím si, že je to veľmi pocitové. Možno sme to skôr schopní identifikovať až spätne alebo keď máme viac skúseností. Vzťah nás tak zasiahne, že zostane navždy uložený ako spomienka, na ktorú sa nezabúda.
Myslíte si, že každý človek má niekoho, kto je preňho osudový? Alebo je to len mýtus?
Možno. Možno ich máme niekoľko. Možno to máme každý tak trochu inak. Myslím si, že osudový je ten, ktorý našim životom „zakýve“, posunie ho, oživí, zmení. Nie ten, ktorý je nám akože „daný“ a my si myslíme, že je osudový a že v ňom musíme zostať za každú cenu. Nikto nám nič neprikazuje, ani osud. Všetci máme možnosť sa slobodne rozhodnúť. Nikto nemusí trpieť, ak sám nechce.