A vieme vôbec definovať, koho sa dotýka najčastejšie?
Syndróm vyhorenia môže pociťovať ktokoľvek, z výskumov však vieme, že rizikové sú isté povolania, kde sú vysoké pracovné nároky, ako aj vysoká miera zodpovednosti – mám na mysli vrcholových manažérov, zdravotníkov či učiteľov.
Vhodné by bolo tiež spomenúť, ako často sa syndróm vyhorenia vyskytuje v porovnaní s inými psychickými poruchami...
Výskyt syndrómu vyhorenia je náročné určiť, keďže nemusí byť vždy presne diagnostikovaný, ale odhaduje sa, že postihuje približne 5 až 10 percent populácie, čo je porovnateľné s častými psychickými ochoreniami ako úzkosť či depresia.
Ako sa dá znížiť stres, napríklad v pracovnom prostredí, aby sa predišlo vyhoreniu?
Veľkú rolu tu majú aj manažéri či zamestnávatelia, ktorí by sa tímom mali snažiť poskytnúť dostatočnú podporu a vytvoriť prostredie, kde môžu zamestnanci otvorene komunikovať svoje obavy a potreby bez toho, aby boli v dôsledku toho penalizovaní.
Pre jednotlivca je dôležité pracovať na správnom nastavení hraníc a budovaní rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom. Tieto odporúčania však môžu byť individuálne, lebo „kameň úrazu“ môže byť u každého človeka iný.
A v tom domácom?
Doma je dôležité dbať na regeneráciu a oddych, ako aj budovanie medziľudských vzťahov. Sociálna podpora môže byť pri prežívaní stresu veľmi liečivá. Je vhodné si taktiež vymedziť istú rovnováhu alebo hranice medzi súkromným a pracovným životom, čo môže byť v niektorých prípadoch náročné.
Aké sú vaše odporúčania pre ľudí, ktorí sa cítia, že sú na pokraji vyhorenia?
Odporúčala by som im, aby nečakali, kým bude najhoršie, ale aby začali tento problém riešiť čo najskôr. Ľudia si často myslia, že navštíviť odborníka či riešiť psychické ťažkosti treba až vtedy, keď už je naozaj zle. V skutočnosti je ideálne urobiť aktívne kroky k riešeniu čím skôr.
Existujú účinné spôsoby prevencie syndrómu vyhorenia? Dokáže človek sám „dešifrovať“, že má tento problém?
Áno, existujú, aj na strane jednotlivca, aj samotnej firmy či organizácie. Ako som spomínala, zamestnávatelia by mali dbať na budovanie podporujúceho a pozitívneho pracovného prostredia.
Jednotlivci by mali pracovať na zlepšovaní stratégií odbúravania stresu, na nastavení zdravých hraníc v práci a určite aj na sebasúcite. To často totiž ľuďom s perfekcionizmom chýba. Výskum ukazuje, že sebasúcit a realistické očakávania vlastného výkonu dokážu dlhodobo práveže našu produktivitu zlepšiť a predísť syndrómu vyhorenia.
Priznať si sám pred sebou, že mám problém, je jedna vec. Tá druhá je, ako z toho von?
Liečba syndrómu vyhorenia môže vyzerať rôzne, záleží aj na dôvode. Niekedy môže byť naozaj dôvodom nezdravé pracovné prostredie, keď ho ľudia vymenia, začnú sa cítiť lepšie.
Na druhej strane, ak sú tam individuálne rizikové faktory, o ktorých sme sa rozprávali, tu môže byť potrebná napríklad psychoterapia, kde sa človek vie naučiť lepšie zvládať stres, naučiť sa nastaviť si hranice či napríklad asertívne komunikovať.
Dá sa syndróm vyhorenie diagnostikovať? Na koho je vhodné sa obrátiť?
Áno, diagnostika je možná u odborníkov na duševné zdravie. Pomôcť môže klinický psychológ či psychiater.