Nemôžeme za to, čo nám vyrástlo uprostred tváre. Niekto jednoducho zdedil malý noštek dohora, niekto skobu, iný nosisko sťa orlí zobák. Komu príroda a gény nadelili výrazný nos?
Francúzsky spisovateľ Edmond Rostand mal necelých tridsať rokov, keď roku 1897 vyšlo jeho najslávnejšie dielo – Cyrano z Bergeracu, príbeh nosatého šermiara, nešťastne zamilovaného do pôvabnej Roxany. Tá chce však iného, a tak Cyrano súhlasí s tým, že pomáha jej milému Kristiánovi vyjadriť svoju lásku krásnymi slovami. Roxana nakoniec stratí Kristiána aj Cyrana. Podozrieva však nosáča, že zamilované verše písal on…
Do češtiny hru vzápätí preložil Jaroslav Vrchlický, a tak ju už roku 1899 dávali v pražskom Národnom divadle. V 30. rokoch minulého storočia z nej urobil operu taliansky skladateľ Franco Alfano a po svete aj u nás neskôr vznikol rad „cyranovských“ muzikálov.
O úlohe zamilovaného nosatca sníva veľa hercov, podobne ako herečky túžia hrať Júliu. Krásna hra stará vyše stodvadsať rokov sa dodnes s obľubou hrá na divadelných scénach. V činohre SND sa uvádzala v preklade Ľubomíra Feldeka v hlavnej úlohe s Martinom Hubom. Tým najznámejším flmovým Cyranom je asi francúzsky herec Gérard Depardieu, film s ním mal premiéru roku 1990. Je zaujímavé, že aj keď má herec naozaj poriadny nosisko, maskéri mu ho vytvorili ešte väčší.
