Zuzka sa to dozvedela až neskôr, keď sa v nemocnici prebrala z bezvedomia. Kmotor kamión v poslednej chvíli zbadal a uhol sa mu, takže našťastie vyviazol bez následkov. Kmotru trafil bok auta, odhodilo ju asi 30 metrov do poľa a dolámalo jej lakeť a panvu. Jej manžel Štefan bol však na mieste mŕtvy. A Zuzka? „Záchranári ma vraj vytiahli z auta celú pokrčenú, nedávali mi veľkú šancu na život. Podľa opisu som vyzerala strašne. Ležala som na ceste zakrytá bielou plachtou vedľa môjho manžela. Keď kmotor prechádzal okolo mňa, všimol si, že som pohla prstom. Keď ma odokryli, zistili, že mám ešte pulz…”
Keď Zuzku prijímali do žilinskej nemocnice, podľa lekárskeho záznamu mala prepichnuté pľúca a problémy s dýchaním, otras mozgu a zlomenú nohu. V tom čase lekári ešte netušili, že má aj poškodenú miechu. Inak by jej podľa Zuzkiných slov zlomenú nohu možno rovno odrezali. Sama hovorí, že mala vtedy vlastne šťastie v nešťastí. Museli jej operovať chrbticu a vložiť jej do nej kliny, dýchali za ňu prístroje.
Prvý týždeň sa nevedelo, či mladá žena následky autonehody vôbec prežije. „Z nemocnice si pamätám len záblesky, až po dvoch týždňoch som začala ako-tak vnímať sterilné nemocničné prostredie a rodinu. Mesiac a pol mi trvalo, kým som pochopila, čo sa vlastne stalo. Keď ma prišiel navštíviť niekto z rodiny, smutne pri mne sedel a ja som hovorila: ,Čo je? Veď všetko je v poriadku!‘ Neuvedomovala som si svoj stav a fakt, že možno už nikdy nebudem chodiť.“ Zuzana nakoniec strávila v nemocnici štyri a pol mesiaca. O tom, že jej manžel Štefan sleduje jej hrdinský boj o život už len z neba, ani len netušila.
„Povedali mi, že som mala autonehodu. Vypytovala som sa, kde mám dcéru a kde je môj manžel. Najskôr mi desivú pravdu tajili, vravievali, že je na tom zle. Vtedy som vyhlasovala, že keď som to zvládla ja, zvládne to aj on,“ spomína Zuzka a zatrasie sa jej hlas. Lekári čakali, kým bude jej zdravotný stav natoľko stabilný, že bude schopná prijať neľahkú pravdu. No na také veci človek nie je pripravený nikdy. „Primár mi oznámil, že manžel nehodu neprežil. Môj zdravotný stav sa vtedy veľmi zhoršil,“ opisuje bolestné okamihy potichu Zuzana. Odvtedy prešlo dlhých devätnásť rokov, no ja z jej slov cítim, že bolesť nie je o nič menšia.
Zuzka však nie je ten typ, ktorý by prijal rolu obete a už vôbec nie utrápený plačko, ktorý sa ľutuje. Práve naopak. Už v nemocnici prejavila enormnú odvahu a silu bojovať o to, aby sa čím skôr dala do poriadku. Jej životná energia, ktorá chýba mnohým ľuďom s omnoho jednoduchšou životnou cestou, mi pri našom rozhovore doslova vyráža dych. Krátko po tragickej nehode, keď sa jej svet rozsypal v priebehu sekundy ako domček z karát, bola jej hnacím motorom vtedy pármesačná dcérka Rebecca. „Kým som bola v nemocnici, starala sa o ňu moja sestra s manželom. Celá rodina mi neskutočne pomáhala. Nosili mi dcérku nakrútenú na kamere. Keď som videla, ako otáča hlavičku, ako sa usmieva a je čoraz pohyblivejšia, dodávalo mi to obrovskú silu. Vedela som, že sa musím dať čím skôr do poriadku a vypadnúť z nemocnice, pretože dcérka ma potrebuje.“
Zuzka prekvapovala lekárov nevídanými pokrokmi a zakrátko ju previezli na normálnu nemocničnú izbu. Tam po nekonečných týždňoch a mesiacoch prvýkrát videla svoju dcérku osobne. „Doslova mi ju tam prepašovali. Tá radosť bola neopísateľná! Uvedomila som si, že to už nie je moje maličké bábätko, už bola taká veľká. Jej návštevy ma veľmi povzbudzovali a dodávali mi nádej, že o chvíľu pôjdem domov a budem s ňou…“