Mám pocit, že vy ste sa nestali režisérkou, lebo ste to vyštudovali, ale skôr ste vyštudovali réžiu, lebo ste sa stali režisérkou...
To je zvláštny postreh... prekvapili ste ma. Ale máte vlastne pravdu. K filmovej réžii ma priviedol osud postupne, a spätne môžem povedať, že aj v pravý čas. Pekne trpezlivo čakal, kým to pochopím, a keď som to konečne pochopila, zrazu som mala pocit, akoby som to robila odjakživa (úsmev).
Veľa ľudí má pocit, že sa musí profesijne vyšvihnúť najlepšie do tridsiatky, a ak sa to dovtedy nepodarí, treba to nechať tak. Vy toto vyvraciate...
Réžiu som išla študovať, keď som mala takmer tridsať a doma trojročnú dcéru. A som rada, že to tak bolo, pretože moja životná skúsenosť mi umožnila ukladať nové poznatky hlbšie a v podstatne širších kontextoch. Nemám pocit, že by mi niečo v tomto zmysle ušlo. Určite by som ho však mala, keby som nemala deti.
Slovenských hercov často vidieť hlavne v seriálovej tvorbe. Máme ešte dostatok filmových hercov?
Vo filme som zatiaľ robila prevažne s českými hercami. Zo slovenských to boli Táňa Pauhoufová, Ľubko Kostelný a Zuzka Kronerová. Všetkých ich považujem za veľmi kvalitných hercov, ktorí sa nad svojimi postavami zamýšľajú, pracujú na nich a majú naozaj talent. Je však pravda, že súčasná televízna tvorba, zameraná skôr na kvantitu, herectvu príliš neprospieva. No keďže sa u nás netočí veľa, herci nemajú veľmi na výber. Je to škoda...
Nakrúcali ste aj s Milanom Lasicom, ktorý vraj vie byť niekedy mrzutý...
(Smiech) Bol to môj bakalársky film. Premiéru som mala spoločne so spolužiačkou Marianou Solčanskou, ktorá pred divákmi opisovala náročné nakrúcanie v Rumunsku, na samote, bez vody a elektriny, skrátka extrém... V duchu som si hovorila – preboha čo poviem ja?! Nakoniec som povedala, že my sme síce neboli v Rumunsku, ale točili sme s pánom Lasicom. Neviem prečo, ale všetci v sále sa zasmiali (smiech). Nie, vážne. Bol to pre mňa veľký šok, keď súhlasil so spoluprácou na študentskom filme. Točil ho s nami sedem dní a bez nároku na honorár. Je to herec, ktorý svojou osobnosťou postavu dopĺňa o neoceniteľný významový kontext, to má málokto.
Žien režisérok je čoraz viac, napriek tomu je to stále vnímané ako mužské povolanie...
Ono je to tak, že réžia je naozaj mužské povolanie (úsmev). Film je kolektívna práca a na to, aby ľudia, s ktorými pracujete, urobili maximum, potrebujete rešpekt. Minimálne osemdesiat percent filmového štábu tvoria muži... Všetci vás však dokážu rešpektovať, aj keď ste žena, no musia mať pocit, že viete, čo chcete. A ak náhodou niečomu technickému nerozumiem, ostanem ženou a pýtam sa... Vždy mi to ochotne vysvetlia (smiech). Autorita evidentne nespočíva v kriku či hrubých výrazoch a myslím, že ani v strachu.
Kompletný článok ste si mohli prečítať aj v májovej Evite 2016.