Dagmar Havlová
Rodená Veškrnová. Česká herečka, od roku 1997, keď sa vydala za vtedajšieho českého prezidenta, aj prvá dáma Českej republiky. Absolvovala Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, účinkovala v Divadle na provázku, po príchode do Prahy v Divadle Jiřího Wolkera, v Semafore a v Divadle na Vinohradech. Zahrala si vo viac ako 60 filmoch a 250 televíznych inscenáciách. Charakteristické sú pre ňu komediálne roly – napríklad vo filmoch Holky z porcelánu, Zítra to roztočíme, drahoušku, Co je doma, to se počítá či Dědictví aneb Kurvahošigutntag. Po sobáši s prezidentom pôsobenie v divadle prerušila a v roku 2005 sa opäť na divadelnú scénu vrátila. Okrem toho sa ďalej venuje charite, spolu s manželom založili Nadáciu Dagmar a Václava Havlových Vize 97. Z prvého manželstva má dcéru Ninu a dnes už aj dve vnučky.
Práve študujete rolu Kostolníčky v tragédii Jej pastorkyňa od Gabriely Preissovej vo svojom domovskom Divadle na Vinohradech. Čo pre vás divadlo znamená?
Sú ľudia, ktorí na svojej profesii veľmi lipnú, aj u mňa to bolo podobné. Potom, na Hrade, som bola od herectva, ktoré som milovala, odtrhnutá a musela som sa naučiť, ako sa realizovať inak. Našla som zaľúbenie v možnosti pomáhať druhým. Pracujem, podotýkam, bez nároku na honorár. Keď som sa po 11 rokoch k divadlu vrátila, zistila som, že ma síce stále priťahuje, ale už to nie je alfa a omega môjho života. To však neznamená, že ma nenapĺňa, keď študujem úlohu. Snažím sa o dôkladnú prípravu, a to vo všetkých smeroch. Pri historických postavách je tvorivá sloboda spútaná tým, čo je o postave známe. Rada potom dodávam do deja súvislosti vyčítané a doteraz nevypovedané neverbálne. Do Strindbergovej Kráľovnej Kristíny som si vyprosila súboj mečom. Dva mesiace som sa ho učila ovládať, pretože Kristína bola v boji mečom veľmi zdatná. Vážil 14 kg a kostým 11 kg. Po dvoch mesiacoch mi pripadal ako pierko a ja som bola o pár kíl ľahšia.
Je ešte nejaká rola, ktorú by ste veľmi chceli naštudovať?
Väčšinu krásnych rolí svetového repertoáru, o ktorých herečky snívajú, mám za sebou. Úlohu si vyberám tak, aby som našla nejaký styčný bod so mnou, aby postava vzbudila moju chuť, fantáziu a zvedavosť. Dôležitá je tiež úloha režiséra. V mladosti som dostávala viac ponúk na komediálne roly. Neskôr prišli ponuky na stvárnenie veľkých charakterov ako napríklad Ranevská vo Višňovom sade, Strindbergova Kráľovná Kristína, Lady Mackbeth, Mária Stuartová v Schillerovej dráme, Roxana v Cyranovi, Rebeka v Ibsenovom Rosmersholme... Za Rebeku a teraz za barónku Glembayovú som dostala Cenu vinohradského diváka August. Veľmi si to vážim. Portfólio rolí, ktoré som dostávala, bolo vždy veľmi široké a žánrovo rôznorodé, za čo som vďačná, pretože nie som pre režisérov zaškatuľkovaná do jedného typu. Je ešte pár postáv, ktoré by som rada naštudovala. Uvidíme. Nechajme sa prekvapiť.
Inšpiráciu čerpáte všade, sama ste príkladom mnohým ženám. Kto je vaším vzorom?
Obdivujem ženy, ktoré sa počas vojny v lazaretoch starali o ranených, prejavovali nesmiernu statočnosť, hoci vedeli, že nemôžu veľa zmeniť. Obdivujem ženy, ktoré sa starajú v hospicoch o starých ľudí, o ľudí pripútaných na lôžko. Robia prácu za deti, ktoré by sa mali o svojich rodičov starať. Je to naša povinnosť.
Svoj život ste v nemalej miere zasvätili práve charite. Človek, aj keď veľmi chce, nemôže pomôcť každému...
Na Hrade som dostávala 30 listov denne s rôznymi žiadosťami. Vtedy nebol ombudsman a vybavovala som všetko sama, než som si vydobyla malý sekretariát, aby som nemusela sedieť nad korešpondenciou počas nocí, víkendov a sviatkov. Bolo toho veľa. Budúci rok oslávi naša nadácia 20 rokov. Úspešne realizovaných projektov, ktoré pomohli konkrétnym ľuďom, má na svojom konte skutočne veľa.
Mnohí vás často definovali ako silnú ženu. Čo pre vás tento pojem znamená?
Myslím, že žena má zostať ženou, a mrzí ma, keď sa muži k nám ako k ženám niekedy nesprávajú. Pre mňa bola vzorom ženskosti Jiřina Jirásková, tá sa skutočne vedela správať ako žena. Silná žena je pre mňa tá, ktorá prekonáva akúkoľvek nepriazeň osudu s úsmevom.
Dnešná doba zmazáva hranice medzi ženským a mužským svetom. Máte nejaký recept na to, ako má žena v dôležitej funkcii, v dominantne mužskom svete, zostať ženou?
Neviem. Ja som svojská. Nie som typ, ktorý sa nechá obskakovať, mám samaritánske sklony a uvedomím si to, až keď ich niekto zneužíva. Bola som vychovávaná ako chlapec, ktorého si rodičia priali. Takže som zvyknutá aj na mužské práce. Viem v krbe aj zakúriť, aj v ňom oheň udržať. Vŕtať do steny vŕtačkou aj vešať esteticky ladiace obrazy k sebe. Zostávala som ženou aj napriek snahe byť tak trochu chlapcom. Ale beda, keď sa ku mne niekto nespráva ako k žene. To ho ženiem!
Pôsobíte vyrovnane a stále vyzeráte fantasticky. Ako sa udržiavate vo forme?
Po štádiu, keď som sa cítila opotrebovaná, bez svetlého bodu a dôvodu žiť ďalej, sledujem určitý vnútorný vzostup a učím sa starať aj o seba. Učím sa mať sa rada, relaxovať, aby som bola vo forme. Potrebujem dostatok spánku. To je základ. Tiež si dávam pozor na to, čo jem, nevystavujem tvár slniečku a používam prírodnú kozmetiku. Občas si zájdem na masáž. Necvičím, nemám rada pach posilňovní a telocviční.
Podeľte sa s nami o nejaké vaše konkrétne rituály.
Používam prírodné krémy CNB, ktoré mi vyhovujú. Starostlivo si ich vklepávam do pokožky. Pokojne vrstvím rôzne typy krémov a sér, kým necítim, že je moja pleť hydratovaná. Tiež by som nikdy nešla spať neodlíčená. Tvár si drhnem detskou kefkou. Keď sa vyspím, vyzerám a cítim sa lepšie. Keď mám, naopak, veľa práce a spánok oklamem, je to horšie. Dôležitá je tiež genetika, moja mamička mala oveľa mladšiu pleť, než zodpovedalo jej veku. Veľkú úlohu hrá tiež fakt, že nie som zatrpknutá, necítim v sebe krivdu a pozerám sa na život s humorom.
V súvislosti s vami mám pocit akejsi mysteriozity. Ste obostretá rúškom tajomstva...
Ó, kiež by! Ja mám zase pocit, že o mne všetci vedia viac, ako ja sama o sebe! Môj nadhľad mi nedovolí rušiť bulvárom utvorené predstavy, že môj život je samá zábava a radovánky. Že míňam nezmyselné peniaze za hlúposti a môj deň je vyplnený predovšetkým návštevou kaderníka, kozmetického salónu, rôznych plastických chirurgov alebo butikov. Že je to inak, že som rada babičkou svojim dvom vnučkám, ktorá rada a dobre varí, vystrája s nimi, pracuje v záhrade a dokonca aj rada upratuje, to je asi ten pohľad pod rúško tajomstva.
Čo vám priniesli do života milované vnučky?
Snažím sa s nimi tráviť čo najviac času, pretože situácie, ktoré mi vytvárajú a zábava, ktorú s nimi zažívam, sú nevratné.
Je niečo, čo v živote ľutujete?
Ľutujem niekoľko vecí, ale tie sú príliš súkromné na to, aby som sa chcela s nimi zverovať.
Čo vás vie skutočne rozčúliť?
Lajdáckosť, výhovorky, že niečo nejde, a klamstvo.
Máte nejaký nesplnený sen?
Chcela by som sa naučiť poriadne maľovať. Začala som v období na Hrade, keď mi bolo znemožnené hrať divadlo a potrebovala som sa kreatívne vyjadriť iným spôsobom. Snívam o tom, že budem študovať históriu alebo psychológiu. Viac cestovať a spoznávať rôznorodé architektonické skvosty. Chcela by som mať viac času na čítanie. Najviac snívam o krajine bez stalkerov a paparazzov, ktorí za mnou jazdia niekedy vo dne aj v noci, a bez bulvárov schovaných v autách pred domom alebo preliezajúcich náš plot. A o tom, že naše budúce generácie budú žiť v pokoji, mať zdravé potraviny a kyslík.
Tento článok ste si mohli prečítať aj v júlovej Evite 2016.