Či už ide o chlapca, dievča, dinosaura alebo napríklad jednorožca, vymyslení kamaráti sú bežnou súčasťou detského sveta. Podľa Pavly Kouckej sa najčastejšie objavujú medzi tretím a piatym rokom dieťaťa, ale občas si s ním pobudne aj dlhšie, píše idnes.cz.
Prečo prichádza?
Prečo ale vôbec vznikne? "Deti si s nimi rozvíjajú fantáziu, odohrávajú rôzne situácie, objasňujú si vzťahové záležitosti. Často im fiktívne kamarát pomáha zvládať situácie, ktoré sú pre nich ťažké. Napríklad na seba vezme, čo dieťa vykonalo, alebo keď dieťa sklame nejaký skutočný kamarát, ten vymyslený sa mu to snaží vynahradiť, nikdy nezradí, má vždy pochopenie, je na neho spoľahnutie, "objasňuje zrodenia neviditeľných priateľov psychologička Pavla Koucká. Imaginárny kamarát má na dieťa vždy čas, vždy sa chce hrať a nikdy dieťa neprekvapí nečakaná reakcia.
"Niekedy sa imaginárny kamarát objavuje napríklad vo chvíľach, keď z rodiny na čas odíde či sa odsťahuje nejaký člen. Dieťa potom s pomocou takého kamaráta vypĺňa vzniknutý priestor, kamarát mu pomáha situáciu zvládnuť. Alebo sa neviditeľný kamarát objavuje tam, kde sa dieťa trošku nudí - napríklad pri dlhších cestách autom, "načrtáva ďalšie možné spôsoby vzniku imaginárneho kamaráta psychologička.
Bohatá fantázia je pre deti typická a rodičia sa kvôli nej rozhodne nemusia znepokojovať. Skoro každé dieťa si niekedy vymyslí nejakú imaginárnu bytosť alebo predmet, ktorý im momentálne chýba k svojej hre - napríklad koník, na ktorom dieťa divoko poskakuje, alebo psík, s ktorým sa naháňajú po záhrade.
"V niektorých publikáciách sa hovorí o polovici, v iných aj o dvoch tretinách detí," udáva frekvenciu imaginárnych priateľov Koucká. "Dlhodobejšie spolužitie s konkrétnym imaginárnym kamarátom či kamarátmi a rozvinutejšie vzťahy s nimi tak časté nie sú. Na druhú stranu skoro každé dieťa si niekedy vymyslí nejakú imaginárnu bytosť - strašidlo v skrini, chlapci zase celkom bežne bojujú s fiktívnym nepriateľom, "dodáva.
Ako jednať s neviditeľným kamarátom?
Rodičia, ktorých dieťa si vymyslí kamaráta alebo zvieratko, ktoré nikto iný nevidí, potom často nevedia, ako majú reagovať, má zmysel sa s dieťaťom dohadovať o nezmysle, alebo na jeho hru pristúpiť? "Odporúčam citlivý prístup, mať na pamäti, že imaginárny kamarát je dôležitý pre vaše dieťa. Napríklad aj rodičom môže taký kamarát pomôcť - treba pochopiť, čo dieťa potrebuje. Ak napríklad na kamaráta často čakajú, nie je od veci zamyslieť sa: nenalieham veľmi na svoje dieťa? "Navrhuje Koucká rodičom. Od veci teda rozhodne nie je vypočuť si niekedy príhovory dieťaťa s fiktívnym kamarátom, pretože tak zistíte, ako vníma určité situácie alebo konverzácie zo svojho uhla pohľadu.
"Imaginárny kamarát je vlastne súčasťou osobnosti dieťaťa, a keď sa k nemu rodičia správajú odmietavo, dieťa si to berie osobne. Na druhej strane však nie je nutné hru na fiktívne bytosti s dieťaťom rozvíjať. Tiež v prípadoch, že imaginárne bytosti značne obmedzujú chod rodiny či dokonca začínajú rodičia terorizovať v zmysle, čo všetko musia robiť, aby bol imaginárny kamarát spokojný, nie je na mieste takú hru hrať, ale skôr premýšľať, čo sa to deje, "odporúča rodičom psychologička a autorka niekoľkých úspešných kníh o výchove.
