Čo všetko môže joga pomôcť vyliečiť?
Chodia k nám na kurzy ľudia s psychosomatickými problémami, napríklad veľa žien, ktoré nemôžu otehotnieť, ľudia s depresiami, tí, čo majú problémy so štítnou žľazou, nezvládajú svoje emócie alebo stres, ale máme aj klientov po úrazoch, píše idnes.cz.
Kde začína a končí liečebná sila jogy?
Joga nie je všemocná. Záleží na tom, ako s ňou vy sama budete nakladať. Ľudia, ktorí tvrdia, že joga vylieči všetko, majú v podstate pravdu, ale samotné preťahovanie a cvičenie vás nevylieči. Joga nie je liečiteľstvo, je o tom, ako vy sama pracujete s tým, čo vám vaše telo, myseľ a emócie dávajú na vedomie.
Keď mám zlomenú nohu, tak mi ju joga predsa nevylieči, ani keď budem úprimne žiť v súlade s filozofiou jogy.
Nevylieči vám ju v akútnej fáze, ale keď vám dajú nohu do dlahy a budete rozumne, inteligentne a s pochopením rehabilitovať s pomocou jogy, tak vám môže pomôcť pri hojení fraktúry. Nepomôže vám samozrejme v akútnej fáze epileptického záchvatu, ale môže vám napríklad pomoc pri riešení epilepsie.
Vám pomohla prekonať mentálnu anorexiu. Psychiatri si s vami nevedeli poradiť?
Hoci som bola klasický prípad, nikdy som žiadnej štandardnej liečbe nepodstúpila. Mama síce párkrát pohrozila psychiatriou, ale obaja rodičia mi natoľko verili, že sa z toho „vyhrabem“ sama, že k hospitalizácii nikdy nedošlo. Rešpektovali ma a zároveň mi nechávali voľnosť. Hovorili si asi, že predsa zo mňa nemôžu urobiť „pajáca“ a odviezť ma do blázinca. Na druhú stranu veľmi nevedeli, čo s tým.
Diagnózu ste si stanovila sama?
Tá bola úplne jasná. Nejedla som a nebavil ma život. Mala som osteoporózu, prestala som menštruovať, vážila som 44 kg pri svojich 180 cm výšky. Mala som depresie, nemohla som spať, bolelo ma brucho a bola som posadnutá sebaobmedzovaním.
Pritom ste študovala na gymnáziu. Školu ste zvládali?
Všetko som robila úplne normálne. Aj keď som už prakticky jedla len ovocie, napríklad jedno jablko denne, energia mi napodiv nechýbala. Anorektičky sú väčšinou správne dievčatá, čo všetko zvládajú na jednotku. Vrátane sebadeštrukcie.
Než sa telo zosype.
Prestala som menštruovať, čo ma prinútilo sa začať liečiť na gynekológii. No s tou šialenou podváhou som vtedy chcela fungovať ako žena. Tajne, aby rodičia nevedeli, som chodila do nemocnice, kde mi dávali vysoké dávky hormónov. Pán doktor mi na rovinu povedal, že si myslí, že mi tvrdne pečeň a ak výrazne neotočím smer, moje telo vydrží pohromade asi rok. Mne to bolo ale celkom jedno, pretože ak telo hladuje, trpia aj nervy a hormonálny systém nefunguje a človek je v permanentnej letargii a v depresiách.
Ako si môže pätnásťročné dievča pomôcť v takejto situácii samo?
Postupne mi dochádzalo, že to, čo robím, je strašne nefér. V nemocnici som prechádzala cez detské onkologické oddelenie a uvedomovala si, že je na svete veľa ľudí vrátane detí, ktorí chcú žiť a z nejakého dôvodu nemôžu a o svoj život bojujú, zatiaľ čo som ja do vienka dostala zdravie a zaobchádzam s ním bezohľadne. Keď som sa spýtala sama seba: čo tu robíš, chceš si pomôcť umrieť? Odpovedala som si, že nie, ale na druhej strane som robila všetko pre to, aby sa to stalo. Pripadala som si ako pokrytec a to bol jeden z momentov precitnutia a verím, že mi k nemu pomohla práve aj filozofia jogy, o ktorú som sa už vtedy zaujímala.
Teda nie cvičenie, ale myšlienky, ktoré joga hlása, vám prestavili bludný kruh v hlave?
Zásadný bol moment, kedy som si uvedomila, že všetok svoj potenciál používam na to, aby som sa zničila a pritom to nemusím robiť. V tú chvíľu som vedela, že to bude dobré, že sa vyliečim a začala som postupne jesť a meniť celkový vzťah k sebe. V hlave som mala zrazu jasno, že ak chcem žiť, nemôžem sa životu takto vysmievať.
Ako dlho trvala cesta späť medzi zdravých?
Po tri a pol roku hladovania som pomaly priberala, cvičila a meditovala, pretože joga má tú fyzickú, ale aj ideovú rovinu a obidve sú prepojené. Trvalo to ale rok, než sa dalo povedať, že som z najhoršieho vonku.
Zdá sa , že aj v čase choroby ste nad sebou mala celkom nadhľad. Prečo ste sama nešla k psychiatrovi?
Vedela som, že svoj život potrebujem vyriešiť, pretože som sa sama seba v určitých momentoch aj bála. Tá choroba premýšľa za vás a vy si to uvedomujete. Viete, že za vás myslí chorá časť mysle a vy jej to dovoľujete. Cítila som sa v tom zle, ale predstava, že ma zatvoria do psychiatrickej liečebne a budú ma liečiť kŕmením, aby zachránili moju fyzickú schránku, mi nedávalo zmysel, pretože som cítila, že to v mojom prípade úplne nerieši podstatu problému. Nebola som si istá, či by mi to vtedy skôr ešte viac neuškodilo. Čím ale netvrdím, že liečba anorexie u dospievajúcich pomocou hospitalizácie je zlá, niekde je úplne nutná, rovnako ako psychiatrický dozor. V mojom prípade nebolo treba.
S odstupom času už viete, čo spustilo vašu anorexiu?
Myslím, že to bol nie úplne vedomý spôsob, ako oznámiť mojim rodičom, že som krehkejšia, než si oni myslia, že nie som taká silná, statočná a inteligentná. Spôsob ako ich vydierať tým, že majú strach o vlastné dieťa, ako na seba pritiahnuť chýbajúcu pozornosť.
Jogu ste prijali ako svoju životnú filozofiu vrátane cvičení?
So 40 kilogramami sa ani moc cvičiť nedalo, ale pokúšala som sa podľa knižiek. Potom som sa dostala na lekcie a semináre k dvom zaujímavým učiteľom, ktorých prístup k telu i duši i spôsob života a to, ako o joge hovorili, ma inšpirovalo. Začala som viac cvičiť a ruka v ruke s tým aj jesť. A z depresií mi pomohla aj zdanlivá banalita, ako je denná meditácia a dril cvičenia rovnakých zostáv, ten poriadok a istota a koncentrácia na súhrn stále rovnakých úkonov.
Metód, ako nájsť vnútornú rovnováhu, spokojnosť a miesto vo svete, je celá kopa. Prečo by ju mal človek v stredoeurópskej kotline hľadať práve v joge, keď tá vychádza z úplne iných kultúrnych tradícií i geografického prostredia?
Nemusí, máme určite v našom stredoeurópskom kontexte iné druhy cvičenia, ktoré sa joge môžu vyrovnať. Avšak joga nie je vo svojej podstate obmedzená na žiadny kultúrny, geografický ani klimatický okruh. Môže dnes ponúknuť spokojnejší prístup k životu a sebe sama komukoľvek, či už v Čechách, Himalájach alebo v Maďarsku. Tak prečo nie?
Môžeme chodiť potrebné premýšľať do kostola a cvičiť do Sokolovne...
Môžete, ale joga má na rozdiel od prostných vypracovaný systém, ako vedome zharmonizovať vitálnu energiu v tele. Pán Frištenský to svojím spôsobom robil tiež, ale viac apeloval na fyzické zdravie. Nabádal hýbať s kĺbmi, prekrvovať svaly, dodať telu a mysli elán. Joga ponúka viac-menej to isté, ale ide na to jemnejšou reflexívnou cestou, s duchovným cieľom pre tých, čo o to stoja. U Frištenského ide viac o výkon, joga je viac o vnútri.
Vy ste jogu posunula z osobnej roviny do tej komerčnej. Prečo?
Najskôr som ešte pri štúdiu na vysokej škole viedla lekciu pre päť kamarátov, ktorí sa niečo sami chceli dozvedieť, a nabudúce ich prišlo desať a záujem sa nabaľoval. To ma viedlo k väčšej zodpovednosti a prinútilo, že som absolvovala výcvik. Išla som do Indie študovať jogu a joga terapiu a niekoľko výcvikových kurzov som absolvovala aj v Českej republike. Zároveň mi to, čo joga ponúka, dávalo zrazu väčší zmysel, ako písať dizertáciu a dúfať, že uplatním, čo som vyštudovala a prijmú ma do Národnej galérie. Samozrejme, že niekto môže namietať, že by sa za jogovú výučbu nemalo platiť, ale na druhú stranu je potrebné si uvedomiť kontext v ktorom žijeme - prianie energie vám účty nezaplatí.
Zážitky z Indie podporili záujem o jogu, alebo skôr sklamali?
Tým, že som študovala indológiu a hindčinu, tak ma bordel, smrad a chudoba tak neprekvapili. Ale predsa len: keď človek niečo vie v hlave, tak je to niečo iné, ako keď to prežívate reálne. India je veľká skúsenosť, ktorá vás učí relativite. Keď sa vrátite, zrazu nevyhadzujete jedlo, začnete zatvárať kohútik s vodou, pretože si poviete, že to nie je vo svete úplne normálne, že tečie voda ... je dôležité to zažiť.