Keď som sa dal dokopy s Peťou, bolo mi jasné, že nie je ako iné ženy. Napriek tomu, že sa stíhala starať o domácnosť a nikdy nebolo doma nenavarené, riešila aj kariéru. Vo firme, v ktorej pracovala už od jej vzniku, sa jej darilo čoraz viac a zdalo sa, že má našľapnuté na sľubnú kariéru. Užívali sme si život a postupom času ako každý pár aj my sme si začali plánovať rodinu. Peťa to však stále nevedomky naťahovala. ,,Sme na to vôbec pripravení?'' pýtala sa a snažila sa nájsť dôvod, prečo by sme mali naše snaženie posunúť minimálne o pár týždňov. Ja som sa však cítil na úlohu otca pripravený, aj keď musím priznať, že pri spätnom pohľade situáciu hodnotím inak. Nevedel som, do čoho idem. Vedel som však, že chcem byť otcom.. a v kútiku duše aj to, že Peťa chce byť matkou.
Jedného dňa, pri jednom z ďalších argumentov, som to už nevydržal a opýtal sa jej priamo. ,,Peti, ty to dieťa veľmi nechceš. Tak sa mi to teda javí.. je to mnou alebo jednoducho sa necítiš na rodinu?'' vykĺzlo zo mňa a jej reakcia ma poriadne prekvapila. ,,Nie, nie je to tebou, neblázni. Ak by to bolo na mne, už máme tri deti.. ja sa len bojím toho, že keď si dám pauzu, už nenabehnem do kolotoča, ktorý som spustila svojou prácou a ja a nahradia ma. Vieš, ako mi na tom záleží,'' priznala mi a ja som zbadal slzy v jej očiach. V tom momente sa vo mne niečo zlomilo. Svoju prácu som síce tiež miloval, ale nie tak, ako Peťu. A nie tak, ako ona tú svoju. Prečo by sa jej teda mala vzdať? Pochopiteľne, jej telo sa potrebuje zotaviť, no napriek tomu nevidím dôvod, prečo by mala naše dieťa vychovávať prvé mesiace primárne len ona...
Materská ako dobrodružstvo
Od nášho rozhovoru, kde som jej navrhol, že sa o dieťa doma postarám ja, prešiel rok a niekoľko mesiacov. Momentálne som v úlohe otca na materskej a aj keď sa s Peťou striedame, malá Dianka trávi väčšinu času primárne so mnou. Peťa sa snaží aspoň raz do týždňa pracovať z domu, to aby mala tiež príležitosť pozerať na to, ako maličká vyrastá a ja som si dal od práce úplnú pauzu. Nebudem však klamať, zo začiatku to bolo ťažké. Vhod mi nepadli ani poznámky kolegov, ktorí si zo mňa uťahovali. ,,Počuj, manželka chce nejaký nový mejkap. Nevieš mi nejaký poradiť? Ty si v domácnosti predsa ženou viac než Peťa,'' znela jedna z nich. Aj keď som si už od začiatku vsugeroval, že nebudem počúvať okolie, skutočne sa mi to podarilo, až po prvých dňoch po tom, ako som zostal s Diankou doma. To malé stvorenie mi ukázalo, že neexistuje nič krajšie, než sledovať ako sa časť z vás formuluje v malého, krásneho človiečika, ktorý skúma svet.
Nie je to med lízať, práve naopak. Až teraz si uvedomujem, koľko toho ženy zvládajú a aké náročné je starať sa o svoje vytúžené bábätko a zároveň dbať o to, aby domácnosť fungovala, bolo stále navarené.. a všetky tie malichernosti, ktoré my muži žiadame. Ženy, aj keď nedokážem zariadiť, aby ste od svojich manželov dostali dostatočný revanš za to, čo robíte, pochopte, že sa to ani nedá. Robíte toho tak mnoho, že si to my ani nedokážeme predstaviť. Napriek tomu, že si to niekedy nevážime a nevyjadrujeme svoju vďaku, nikdy nefrflete, práve naopak. Staráte sa o nás a naše deti s láskou. Dávate vtedy, aj keď nemáte. Staráte sa o druhých viac ako o seba. Ja sa pri Dianke cítim ako nadčlovek. Z toho mi vychádza len jediné - vy ženy ste naozaj superhrdinky.