Viem, viem, učíme sa byť asertívne, učíme sa slovko NIE vyslovovať nahlas a zreteľne. To je v poriadku, odmietať veci, ktoré nám nerobia radosť, rušia našu pohodu a vôbec nie sú v súlade s tým, čím rady žijeme. ALE! Aj na sebe som zistila, že si v tom NIE tak nejako „libujeme“, že mnohé odmietame všetko, čo nepatrí do našej rutiny. A to je škoda. Lebo objavovať nové veci, nových ľudí, nové zážitky, prijímať zmeny, skúsiť pracovné výzvy, to všetko patrí do kategórie momentov, ktoré robia náš život vzrušujúcejším. A nuda, nech je akokoľvek fajn a bezpečná, je predsa len – nuda.
Preč z komfortnej zóny
Aby sme si rozumeli, vôbec nebudem písať o tom, aby ste úplne opustili svoje istoty a aby ste sa bezhlavo vrhli do niečoho, čo bude vyzerať ako dobrodružstvo, hoci vám to vo výsledku v životoch spraví väčšiu šarapatu ako fajn pocit. Ide o malé veci, o malé vybočenia z rutiny, také, ktoré kategoricky odmietate, niekedy zbytočne... Tamara, moja kamarátka z výšky, skvelá baba, zistila, že tak, ako je pravidelný režim pre deti dôležitý, tak je dôležité ho niekedy porušiť:
„Aby bolo na čo spomínať,“ hovorí: „Mali sme tri deti krátko po sebe. V bežnom živote sa inak, ako s pravidelným režimom, nedalo fungovať. Ale ja som sa ho držala tak striktne, že som odmietala čokoľvek, čo by ho narušilo. Spontánne pozvania od kamarátov na ihrisku na návštevu, pozvania na výlety, kde dvaja mladší nemohli spať popoludní, cez víkend ranné kávičky s inými rodinami v meste, lebo ja som mala naplánované chystať obed. Stala som sa otrokom vlastných pravidiel a prišla som na to v momente, keď si môj muž postavil hlavu, že ideme s partiou priateľov na 5-dňovú stanovačku. Aj s deťmi. Najmladší mal dva roky… Bolo to najlepšie, čo sme v posledných rokoch zažili. Decká behali po lese, opekali si špekáčiky nad ohňom, v stane spali ako zabité a ja som sa zoznámila s novými ženami, ktoré ma vzali medzi seba a chodíme spolu cvičiť. Čo som tiež predtým nerobila, lebo veď nebol čas a deti ma predsa potrebujú...“ Mám inú kamarátku, ktorá mala pár snov, cestovateľské, športové, túžbu vidieť skupinu A-ha naživo. Vždy, keď mala možnosť vypadnúť, alebo sa k niekomu pridať, mala robotu. Povinnosti. Pre tú robotu žila. Dnes má 44 rokov, pred dvomi mesiacmi dostala padáka, lebo majiteľova dcéra doštudovala a nevedela si nájsť prácu nikde inde a to, kvôli čomu celý čas odkladala svoje radosti, sa jej zosypalo ako domček z karát. Už by to robila inak. Ale na niektoré veci už je neskoro. „Vlastne sa mi len potvrdilo, že život je príliš krátky na to, aby sme veci odkladali na neskôr,“ hovorí dnes. Ja sama ľutujem, že som na vysokej škole odmietla polročné štipendium na univerzite vo Varšave. Kvôli frajerovi. Kvôli tomu, že som mala prácu a bála som sa, že o ňu prídem. Vravela som si, že takých ponúk ešte bude... Už neboli. A ja som univerzitu v zahraničí nikdy nezažila.
Nikdy nezistíš, či ťa to baví, keď to nevyskúšaš
Často hovoríme túto vetu deťom, keď majú strach pred novými vecami. Keď tvrdia, že to a to ich nebaví. Alebo v obmenách, keď ohŕňajú nos nad novým jedlom a my ich presviedčame, aby aspoň jeden kúsok vyskúšali, inak nevedia, že im to naozaj nechutí... Niekde medzi pubertou, keď chce človek vyskúšať všetko, a dospelosťou, keď „radšej nie“ patrí čoraz častejšie do našej slovnej zásoby, sa stala chyba. A pritom, čím častejšie sa pre niečo nadchneme, tým plnší je náš život. Aj schránka s fotkami :-) Táňa, jedna z mojich kolegýň, zbiera staré porcelánové šálky na kávu. Čím viac ich má, tým viac je nimi posadnutá, cestuje za nimi stovky kilometrov, počúva príbehy ich majiteľov a jej manžel ju tlačí do toho, aby šálky s príbehmi skombinovala a urobila z nich výstavu. Najskôr sa krútila, že nie, že veď to je len tak pre radosť, teraz už druhý rok dáva dokopy všetko tak, aby to bavilo aj nás, ktorí tam zavítame. Úplne tej myšlienke prepadla.
Ako hovoriť ÁNO čo najčastejšie:
- ÁNO! Napíšte si zoznam vecí, ktoré by ste chceli zažiť. Od hlúpostí ako sex na jednu noc až po výpravu za polárny kruh. Tých vecí môže byť desať, môže byť ich aj sto. A uvidíte, či sa možnosť zažiť ich niekedy vynorí. A či budete dosť odvážna povedať im ÁNO :-).
- ÁNO! Veľmi nepremýšľajte, neanalyzujte, nekombinujte, nehľadajte vo všetkom logiku a význam. Proste niekedy veci urobte a vyskúšajte. Je lepšie si pri pohľade späť povedať – toto mi veľmi nevyšlo, ako smutne konštatovať, že škoda, že som sa na to neodhodlala.
- ÁNO! Nebojte sa sklamania. Nie všetko, čo si vysnívame, je v reáli také fajn, ako si predstavujeme. No a čo. Aspoň vieme.
- ÁNO! Choďte možnostiam oproti. Nestráňte sa nových ľudí, nových známych a nových aktivít. Zorganizujte rodičov zo škôlky alebo školy vašich detí na stretnutie, prihláste sa k dobrovoľníkom, založte knižné kluby pre susedy. To posledné veľmi fičí v Amerike, kde trpeli tým, že susedia sa navzájom ani nepoznajú a všetci, čo to skúsili, si pochvaľujú…
- ÁNO! Oprášte svoje vášne z detstva. Čo všetko ste robili, chceli ste robiť, čo vás bavilo, o čom ste si písali do denníkov a pamätníkov? Urobte si čas, chytajte motýle, zbierajte staré knihy, navštevujte hrady a zámky po Európe… Žite!
- ÁNO! Nevyhovárajte sa na peniaze. Nie všetky výzvy a životné zmeny sú drahé. Niekedy stačí naozaj málo.
