Je to len dátum. Celý ten prvý január. Určený kalendárom, podľa ktorého riadime svoje životy, podľa ktorého má svet nejaký systém. Tak nejako sa k tomu dátumu upíname, keď chceme zmeniť niečo v našich životoch, možno aj trochu dúfame, že tá noc, keď búchajú ohňostroje, nám dodá energiu, ale potom... no veď viete.
Lebo na to, aby sme si u seba upratali – nie v kuchyni alebo v šatníku – ale u seba vnútri, na to nepotrebujeme prvý január. Na to sa musíme rozhodnúť. Alebo sa niečo musí stať. Napadlo mi to, keď som tesne pred Vianocami robila v rádiu rozhovor s mladou ženou, ktorá prekonala rakovinu prsníka. Povedala mi, že po momente, keď si vypočula diagnózu, keď si uvedomila svoju smrteľnosť, naozaj dokázala to, o čo sa snažíme. Prežiť každú chvíľu naplno, tešiť sa z maličkostí, nemyslieť na minulosť, na budúcnosť, žiť tu a teraz. Každý deň si vážiť, užiť, každý deň byť vďačný.
Lebo ono sa to dobre počúva, pekne sa o tom teoretizuje, ale človeku sa to dostane pod kožu a reálne to precíti až v momente, keď o všetky samozrejmosti môže prísť.
Možno teraz, na konci roka, necítite potrebu nič meniť, všetko je tak, ako má byť, cítite sa fajn. Možno chcete meniť veci už dávno a čakali ste na prelom rokov, aby ste mali novú štartovaciu čiaru. Nech je to akokoľvek, nech sa u vás stanú zlomy kedykoľvek, my v Evite vám želáme, aby ste život pevne chytili do vlastných rúk a žiarili nielen vtedy, keď ste medzi ľuďmi, ale aj keď sa pozeráte ráno do zrkadla.
