Štýl musí byť... alebo aj nie
Minulý rok som bola pred sviatkami u kamošky. V obývačke jej stál veľký umelý stromček a viseli na ňom čierne ozdoby. Čierne! Keď som sa jej zarazená spýtala, prečo ho má taký smútočný, s miernym nepochopením odpovedala, že to je teraz taký trend, predsa. Hm, trend, netrend, ja som tomu na chuť neprišla. No, a ešte aby som nezabudla, každý rok má iný, veď teda, trendy sa udávajú a menia každú „sezónu“ a táto moja kamoška vždy nakupuje ozdoby na kompletku, míňa na to neskutočné prachy a ozdobuje strom podľa šablóny. Fakt som nechápala. Lebo ja vždy vytiahnem overenú klasiku vo vianočných farbách, do ktorých čierna nepatrí ani len náhodou, gule, čo prežili generácie, slamené ozdoby, ktoré sú zrejme out, ale mne sa páčia... Lebo ja si radšej na tých pár dní, ktoré by som strávila v obchodoch s dekoráciami a naháňala najaktuálnejšie vychytávky, vyložím nohy a pozriem vianočnú rozprávku. Alebo pohľadám vianočné obrusy, ktoré hľadám každý rok. A ktoré som, mimochodom, tiež už roky nevymenila za tie, čo udávajú trendsetteri.
Hlavne vo veľkom
Chudák môj muž, keď sa mi nepodarí nakúpiť na Vianoce aspoň tri dni pred sviatkami. Lebo pred Štedrým dňom ma do obchodu nikto nedostane, radšej budem držať hladovku! Nechcem prísť k úrazu, spôsobenému nákupným vozíkom, keď sa budem uličkami pretláčať medzi davom ľudí, ktorí si tiež trúfli vstúpiť do jamy levovej, chápte do obchodu. Akéhokoľvek. A urobili takú banálnu chybu, lebo deň pre sviatkami je v obchodoch niečo ako koniec sveta. Pred tými vianočnými obzvlášť. A tak sa ľudia s pološialeným výrazom zabijaka budú snažiť ešte uchmatnúť poslednú majonézu na šalát, čakať hodinu v rade napriek tomu, že pôjdu všetky pokladnice, a ktorí v aute cestou domov chytia amok, keď zistia, že kvôli zmätku aj tak zabudli zemiaky. Na ten šalát. Lebo mali plný kôš zbytočností, ktoré boli v akcii a ktoré nemajú šancu zjesť ani do ďalších Vianoc, len sa proste nechali zlákať „davovou psychózou“, a na zemiaky v košíku nezostalo miesto.
A tak teda čo?
Je to jednoduché. Netreba z Vianoc robiť niečo, čím nemajú byť. Niečo, čo nám zatieni myseľ, vyprázdni peňaženku na tri mesiace, a niečo, čo nám vlastne nedovolí si ich ani poriadne užiť. Lebo sa budeme naháňať za darčekmi. Lebo každý v rodine potrebuje aspoň tri, približne v rovnakej sume, aby to teda bolo fér. Lebo veď, Vianoce majú byť štedré. Lebo nič to, že väčšina tých darčekov im vlastne je na dve veci, ale majú z nich na chvíľu skvelý pocit. A vy ho máte tiež... Lebo treba mať napečené. Dvanásť druhov koláčov, z každého aspoň po päťdesiat kusov, ktoré po Troch kráľoch zoschnuté vyhadzujete, lebo ste z nich aj chceli dať susedom, ale tí boli na tom rovnako ako vy. Lebo sa treba ukázať s vianočnou výzdobou, nielen vnútri, ale aj vonku. Na balkónoch a všetkých oknách, aj na tých strešných, keby váš dom niekto náhodou pozoroval z helikoptéry. A pridávať ďalšie žiarivé reťaze, svietiacich sobov a šplhajúcich sa Santa Clausov, hlavne veľa, veľa, veľa... Čo na tom, že u nás Santa Claus ani nejestvuje, že Vianoce majú byť hlavne o pokoji, vzácnom čase s rodinou, o vďačnosti, že sme prežili ďalší rok... A čo tak si doma jednoducho pustiť koledy, zapnúť vianočný film, napiecť iba to, čo jedia všetci, lebo im to fakt chutí, a kúpiť iba to, čo sa naozaj zíde? Čo tak sa nepretekať so susedmi o to, kto minie cez Vianoce viac elektriny na blikajúce reťaze na balkónoch? Čo tak si užiť vianočný čas v pokoji? Tak naozaj, s radosťou, bez naháňania za zmyslom Vianoc, teda za niečím, čo máme celý čas pod nosom. Čo tak sa z Vianoc nezblázniť?
