Keď som mala 18 rokov, spoznala som chlapa, po ktorom túži snáď každá žena. Nevedela som, koľko má rokov, ako sa volá, no bol skrátka neodolateľný. Plavé vlasy, modré oči, v práci v uniforme a vo voľnom čase v drese s číslom 10. Žiadosť o priateľstvo cez Facebook, výmena telefónnych čísel, prvý telefonát a ešte v ten istý deň aj stretnutie, nekonečný rozhovor a prvý bozk. Malo to však jeden háčik. Teda dva. Boli sme zadaní, aj ja, aj on. Kým ja som sa cítila previnilo od samého začiatku, on bol presný opak mňa. Žiadny strach, len užívanie si prítomného okamihu. Ako však čas plynul, rola milenky mi nebola dvakrát po chuti, navyše pozrieť sa môjmu vtedajšiemu priateľovi do očí sa mi rovnalo smrti.
Postupom času náš ,vzťah-nevzťah‘ naberal na obrátkach, slovo dalo slovo a rozhodli sme sa pre spoločnú budúcnosť. Mimochodom, Peťo mal o 10 rokov viac, takže všetko znášal a zvládal lepšie než ja. Začiatky vzťahu boli fakt krásne, mali sme spoločné záujmy a v každučkej voľnej chvíli sme túžili po spoločnosti toho druhého. O tri mesiace som sa sťahovala z internátu do krásneho a útulného dvojizbáku, rodina bola zásadne proti, kamarátky ma odsudzovali pre toľké spontánne rozhodnutia. ,Veď čo ma je po nich,‘ nahovárala som si naivne, ,ony so mnou nezostanú do konca života, ale on áno.‘ Nevídanou rýchlosťou sa môj študentský život zmenil na život žienky domácej, ktorej sa do školy chcelo chodiť čím ďalej, tým menej a namiesto niekdajšej chválitebnej na vysvedčení svietila jedna krásna dostatočná, neskôr ich bolo viac.
Prešlo pár mesiacov a prvotná eufória opadla. Netvrdím, že sme neboli zamilovaní, avšak prejavov lásky ubúdalo. Spoločné chvíle vystriedali jeho posedenia s kamarátmi a moja brigáda v neďalekom bare. Raz v noci mu pípla esemeska. Vraj je to kamarát a ak mu neverím, tak sa mám pozrieť. Išiel na istotu, lebo vedel, že mu verím viac než komukoľvek inému a hádam by som sa neznížila k tomu, aby som sliedila v súkromnej pošte. Prišla facka, najprv jedna, potom viac. Prišiel plač a prosenie o odpustenie. Nie raz, nie dvakrát. Nespočetne veľakrát. Oboch nás vzťah dusil tak, že to bolo nepredstaviteľné. Pri každom zabuchnutí dverami si ten druhý myslel, že je jeho partner ktovie s kým a kde. Natrafili na seba dvaja majetnícki, žiarliví Škorpióni.
Rodina aj známi nás už mali plné zuby. Najprv spolu a potom bez seba, všetci naokolo vedeli, že to nie je možné zvládnuť, len my sme sa, topiaci v neúprimnom vzťahu, chytali aj tej poslednej najtenšej slamky. Do dnešného dňa si pamätám jeho niekdajšie slová: „Ja nie som bábka na špagátiku, nebaví ma počúvať, ako ma raz chceš a potom zas nechceš. Jedného dňa sa ti prestanem doprosovať a odídem za takou, ktorá bude presne vedieť, čo od života chce.“ Ja som sa smiala. On sa nesmial. Mne zostali oči pre plač. On skončil v náručí staršej. Zbytočne som plakala a doprosovala sa. Až keď sme neboli spolu, dozvedela som sa o ďalších podrazoch. Veľmi dlho som sa vyrovnávala s toľkou bolesťou, so zlomeným srdcom a skutočnosťou, že už nepatríme jeden druhému. Istý čas sme sa nevideli a nič o sebe nevedeli, a tak mi neostávalo nič iné, iba sa s tým zmieriť, odraziť sa z úplného dna a kráčať ďalej. Bolo to veľmi fajn obdobie. Začala som sa viac venovať rodine a kamarátom. V podstate som robila to, čo mi vo veku, keď som prežívala sladkých -násť, ušlo.
Promile v jeden večer bolo vyššie ako obvykle a ja ako vyrovnaná žena som sa mu skrátka ozvala. Po nekonečne dlhom četovaní sme obaja dospeli k záveru, že aj napriek všetkému zlému prevládalo práve to pekné. Dohodli sme sa na stretnutí a kamarátskej kofole. Tá sa zmenila na víno a na prvoplánové kamarátske správanie sa tiež akosi pozabudlo. Mám pocit, že tak, ako som plakala v ten večer, som neplakala nikdy. Ten pocit, keď viete, že je to tisíckrát krajšie ako prvýkrát, keď je to silnejšie ako vy sami a keď s tým nemôžete nič viac urobiť. Prischla mi rola milenky, na ktorú som si tentoraz zvykala už oveľa lepšie, lebo to bola jediná šanca, ako byť s ním. Zrazu prišiel strih. Či to nazvať zadosťučinením, to si tvrdiť nedovolím. Vyhľadala som si jeho priateľku, moju sokyňu, a dohodla si s ňou stretnutie. Po mojej tvári po jej slovách stekali slzy. My sme sa rozišli vo februári 2014, oni sa dali dokopy v septembri 2013. V podstate som žila s človekom, ktorý žil dvojaký život. To isté, čo urobil mne, teraz robil jej.
Trvalo veľmi dlhý čas, kým sme sa opäť stretli a dokázali si vôbec prísť na meno. Ten večer bol veľmi dlhý, plný vysvetľovaní, otázok, výčitiek a monológov z mojej strany. Nie, nespali sme spolu. Ani vtedy, ani dlho potom. Skrátka sme sa spolu len dlho a radi rozprávali a trávili čas plnohodnotne. Tak, ako v prvý večer, keď sme sedeli jeden oproti druhému a úprimne sa o seba zaujímali. Aj keď nám spolu bolo až príliš dobre, nemali sme v pláne viac tvoriť pár. Lebo veľakrát to nevyšlo, lebo rodina by sa z nás zbláznila, lebo okolie by krútilo hlavou.
Naše plány však definitívne zmenili dve čiarky na tehotenskom teste. Doktori mi predsa niekoľko rokov dookola omieľali, že ja otehotnieť nemôžem. Nikdy. A teraz sa na to pozrite ako ženy, ktoré túžia po vlastnom dieťati. A ešte s človekom, ktorého kedysi bezhranične milovali. ,S tebou či bez teba, ale to dieťa vychovám!‘ Ja som pomedzi slzy kričala a on zrazu nie. Už nemal silu. Objal ma a zostal a už neodišiel. Máme spolu prekrásnu ročnú dcérku Emku, ktorú nadovšetko milujeme. Posedenia s kamarátmi vystriedali chvíle s rodinou pri čaji. Vzájomná komunikácia je na prvom mieste. Kedysi som si v tomto vzťahu hovorila, že mi nikdy nebolo horšie. Dnes vďaka tomu zlému viem, že mi nikdy nebolo krajšie. Keď sme náš malý zázrak videli ležať v inkubátore, len sme pri nej tíško stáli a plakali. Ona nás nesklamala vtedy, teraz nemôžeme sklamať my ju.
