„Ja by som nikdy nešla do exotickej krajiny, čo ak sa mi niečo stane? Určite tam dostanem nejakú neznámu chorobu. Mám paniku z lietania. A neviem sa dohovoriť.“
Za tie roky, čo cestujem a počas ktorých som navštívila zhruba 50 krajín sveta, všetky na vlastnú päsť, bez cestoviek, bez pomoci delegátov, som sa s podobnými reakciami na cestovanie stretla mnohokrát. Ľudia túžia cestovať, no neustále si nájdu dôvod prečo nie. A tým dôvodom často nie sú ani tak financie, lebo cestovať sa dnes dá naozaj už aj „lowcostovo“, ale skôr obavy. Priznávam, aj ja som v mojich cestovateľských začiatkoch s niektorými z nich bojovala. No len čo som ich prekonala, cestovanie a spoznávanie nových krajín, ľudí a kultúr sa stalo mojou najväčšou vášňou. Tu sú najčastejší cestovateľskí „strašiaci“ a tipy prečo a ako sa ich raz a navždy zbaviť. A užívať si cestovanie ako nikdy predtým.
Strach z lietania
Dodnes mám taký zvyk, že pri vzlietaní lietadla musím držať za ruku človeka na sedadle vedľa mňa. Ak letím s blízkymi ľuďmi, je to O. K., na tento môj rituál si už zvykli. Keď však letím sama, je mi blbé žiadať o to cudzích ľudí. Vtedy len zavriem oči a pretrpím to. A to aj napriek tomu, že som už nalietala desaťtisíce kilometrov. Rešpekt pred vznášajúcim sa plechovým kolosom, kde ste odkázaný výlučne na techniku a skúsenosti pilota, ktorého ani nepoznáte, je úplne pochopiteľný. Napriek tomu je však lietanie štatisticky stále považované za najbezpečnejší spôsob prepravy. Poznám ľudí, čo si lietanie doslova užívajú, ale aj takých, ktorí si nesadnú do lietadla bez toho, aby si pred tým nedali malého frťana či pohár vína. Nenavádzam na to, no na uvoľnenie to naozaj zaberá. Osobne nemám s liekmi na spanie počas letu dobré skúsenosti, no aj to je spôsob, ktorý mnohým pomáha. Roky som mala paniku už aj pri menších turbulenciách. No odkedy som si raz prečítala rozhovor s jedným skúseným pilotom, ktorý tvrdil, že turbulencie bývajú naozaj veľmi ojedinelým dôvodom leteckých nešťastí, som už teraz počas nich akási pokojnejšia. A ak ste naozaj veľký panikár, rozhodne nepozerajte aspoň nejaký čas pred letom dokumenty o leteckých katastrofách!
Strach z neznámej kultúry
Nové prostredie, mentalita, náboženstvo či zvyky. Pri cestovaní sa neraz dostanete do situácií, ktoré vám budú cudzie, no čeliť im je to, čomu ja vravím „najlepšia škola života“. Jasné, že si aj ja občas poviem, ako mi je ľúto tých od hlavy po päty zahalených žien v Arabskom svete. Alebo si pomyslím, či nie je život asketických budhistických mníchov až príliš nudný. No práve na cestách spoznáte ich kultúru omnoho lepšie a zistíte, že tak to skrátka je a nemusí to byť vždy o ľútosti či odsudzovaní. Svet je taký krásne rozmanitý a každá odlišnosť, ktorá sa nám môže zdať čudná, je pre daný národ či krajinu špecifická a sú hrdí na svoje zvyky a tradície, ktoré majú často historický pôvod. Najlepšie spravíte, ak si o krajine, do ktorej cestujete, vopred čo-to načítate a zistíte. Predídete rôznym trapasom, keď dostanete do nepríjemnej situácie nielen seba, ale aj domácich. V Japonsku sa mi tak napríklad nechtiac podarilo uraziť čašníčku, keď som jej nechala tringelt. Bežala za mnou až na ulicu, aby mi vrátila výdavok do posledného jenu. Každopádne, ak aj si nie ste istý ako sa v danej situácii zachovať, úprimný milý úsmev zvykne prelomiť bariéru. Nikto od vás predsa nečaká, že budete hneď vedieť všetko ako domáci.
Jazyková bariéra
Dnes je už taká doba, že minimálne ovládanie angličtiny sa považuje za samozrejmosť. No buďme úprimní, stále je kopec ľudí, ktorí túžia cestovať, no boja sa, že sa nedohovoria. Možno aj cudzí jazyk trochu ovládajú, no majú obavy, či dostatočne na to, aby si poradili v reštaurácii či na letisku... Nie je pravda, že keď neovládate cudzí jazyk, musí byť pre vás cestovanie tabu. Mnohí využívajú služby cestoviek a delegátov, ktorí pomôžu pri prekladaní, no poznám aj kopec ľudí, ktorí sa skrátka vydajú do sveta, ako napríklad moji rodičia, so znalosťou ruštiny, ktorú sa naučili v škole, základmi nemčiny a prekladacou aplikáciou v smartfóne. A vždy si zatiaľ nejako poradili. Lebo niekedy je reč tela a dorozumievanie sa rukami-nohami presne to, čo vám stačí. Na ostrove Taha’a vo Francúzskej Polynézii som strávila celý deň na lodi s chalanmi, ktorí nevedeli po anglicky ani zaťať, ja zase po francúzsky. A aj tak sme si užili spolu kopec srandy, aj sme sa šnorchlovali, aj si hrali na ich tradičné hudobné nástroje a spievali, nič nám nechýbalo. Vo Vietname som sa so šoférom auta dohadovala výlučne posunkami a citoslovcami. Trápne to bolo len v momente, keď som sa mu snažila vysvetliť, aby zastal, lebo potrebujem ísť na WC. Ale nakoniec sme sa pochopili. V Japonsku som zase čašníkovi kreslila na servítky, čo by som si asi tak dala, keďže všetky nápisy na jedálnom lístku boli v japončine. Vždy sa dá, ak človek chce. A tá sranda okolo toho, tak na tú budete spomínať ešte roky. Ak ale chcete roztopiť ľady a získať si náklonnosť domácich, naučte sa aspoň základné frázy ako ahoj, prosím a ďakujem v jazyku krajiny, do ktorej cestujete. Uvidíte, že to predĺži ich trpezlivosť, kým si vypýtate lístok na vlak či jedlo v reštaurácii. Prekladacích appiek je tiež v ponuke strašné kvantum a zvyknú sa hodiť. Nech je teda aspoň jedna vašou povinnou výbavou na cestu.
Exotické jedlo
Nebojte sa, hladom na cestách určite nezahyniete. Jasné, že v Austrálii nenájdete v menu bryndzové halušky ani segedínsky guláš v Ázii, no budete mať šancu spoznávať nové chute. A z toho množstva v ponuke vám určite niečo ulahodí, na to dám krk. Na začiatok si môžete spraviť malý prieskum v reštauráciách doma na Slovensku, ktoré ponúkajú exotické jedlá. Vietnamské bistrá, čínsku, thajskú či africkú kuchyňu už bez problémov objavíte aj u nás. Ak máte obavy z hygieny, najmä v Afrike či Ázii, skúste sa stravovať radšej v reštauráciách než na ulici. No ja osobne nedám na streetfood dopustiť. Často jedlo pripravené miestnymi v skromných podmienkach býva lepšie ochutené, než v nóbl reštikách. Minimálne, kým si váš žalúdok nezvykne na miestnu stravu, by však vo vašej cestovnej lekárničke nemali chýbať probiotiká a lieky proti hnačke. A ešte vám prezradím užitočnú radu, ktorú som dostala od kamaráta v Indii: Jedz tam, kde jedáva veľa miestnych, ani oni by predsa nejedli zlé či skazené jedlo. Toho sa držím a musím zaklopať na drevo, žiadne výrazné problémy som na cestách nemala. A to som jedla kadečo a kdekade. Napríklad na vietnamskom trhu, kde okolo mňa pobehovalo všetko od sliepok, cez túlavé psy až po potkany. A keďže im tam jednorazové paličky nič nehovoria, tak takými, ktoré po každom hosťovi umývali vo vedre s nie práve najčistejšou vodou. A prežila som.
Domáci obyvatelia
Moje základné pravidlo na cestách je „komunikuj veľa s miestnymi“! Práve oni vám poradia také veci a miesta, o akých sa v bedekroch nedočítate. Spoznať pravé kúzlo krajiny je predsa jedným z hlavných dôvodov, prečo cestujeme. Práve vďaka mojej zvedavej povahe a otvorenosti som mohla oslavovať v Indii sviatok Diwali s miestnymi, mimo turistického ruchu, v rodnej štvrti chalana, ktorého som tam spoznala. Na Filipínach sa zase plaviť na ostrovy a do zátok, kam bežne turisti s oficiálnymi sprievodcami nechodia. A na takej Srí Lanke som dostala pozvanie na pravú miestnu svadbu, ktorú som si náramne užila spolu s asi 200 Srílančanmi. Bola som tam síce ako jediná cudzinka trochu za atrakciu, no všetci boli ku mne nesmierne milí, vrátane šťastných novomanželov. Stačí sa dať do reči s niekým lokálnym. Na ulici. V bare. V obchode. Úprimne sa zaujímať. Nevravím, že sa z vás musia stať kamaráti na život a na smrť, no nadviazať priateľský vzťah nie je nikdy na škodu. A veľakrát to vôbec nie je o peniazoch, že by od vás za to automaticky niečo očakávali. Jasné, že pravidlom „opatrnosti nie je nikdy dosť“ sa riadiť treba, no zároveň prekonať strach a nedôveru v miestnych obyvateľov. Všetci sme v konečnom dôsledku len ľudia. Dobrí aj zlí, takí aj onakí. A hádzaním všetkých do jedného vreca len preto, že majú inú farbu pleti, ošumelejšie oblečenie či iné zvyky než my, sa môžete zbytočne oberať o perfektné zážitky, ktoré s týmito ľuďmi získate.
Cudzokrajné choroby
Pri tejto téme skutočne nebudem zľahčovať. Cudzokrajné choroby sú totiž fakt vážna vec. Keď som cestovala niekoľko mesiacov po Ázii, mala som so sebou celú kopu sprejov a krémov s vysokým obsahom deetu, lebo som sa bála horúčky dengue, ktorú prenášajú komáre. Obzvlášť po tom, čo sa s touto nepríjemnou chorobou vrátili z jednej cesty moji známi, ktorí vsadili len na bio-eko citronelu. Ako sa vraví: prevencia je základ. Viem, že očkovanie je dnes kontroverznou témou, no minimálne to proti tetanu a žltačke nie je na škodu. Za zváženie stojí očkovanie proti brušnému týfusu aj proti besnote. V niektorých krajinách vyžadujú povinné očkovanie proti žltej zimnici. Tiež som si ho z tohto dôvodu dávala pred cestou do Afriky. A choroba nemusí byť ani cudzokrajná, aby pokazila výlet. Stačí aj obyčajná chrípka či angína zo zmeny klímy a je po srande. Z mojej cestovnej lekárničky sa všetci v mojom okolí vždy smejú, lebo vyzerá, akoby som vykradla lekáreň. No za kým potom idú, keď treba lieky na kašeľ, bolesť hlavy, kvapky do ucha, nosa, očí, dezinfekčný sprej, obväz a podobne? Za mnou! Aspoň základné lieky je dobré mať na cestách so sebou, nikdy neviete, kedy sa zídu. A ak už sa niečo vážnejšie, nedajbože, stane a nechcete finančne vykrvácať v zahraničných nemocniciach, prosím, nezabudnite na dobré cestovné poistenie. Bez neho ani na krok. Pre každý prípad.
Strach z nebezpečných živočíchov
Mám kamaráta, ktorý sa zaprisahal, že nikdy nevkročí na austrálsku pôdu, lebo tam všade pobehujú jedovaté pavúky a plazia sa nebezpečné hady. A žraloky útočia na ľudí. Doteraz sa mi ho nepodarilo zlomiť. Skrátka má blok a jeho predsudky sú silnejšie, než túžba vidieť krásy tejto krajiny. Ja som tam strávila dokopy vyše pol roka a za celý čas som videla jediného hada, aj to mŕtveho na ceste. Percentuálna šanca, že kdekoľvek na svete stretnete práve nebezpečného živočícha je, dovolím si tvrdiť, minimálna. Jasné, netreba riskovať. Oplatí sa počúvať rady domácich, prípadne rešpektovať značenia varujúce pred zvýšeným výskytom nebezpečenstva a brať ich vážne. Špeciálnou kategóriou sú ešte živočíchy, ktoré nie sú ani tak nebezpečné ako nechutné a nepríjemné. Také šváby napríklad. Ale z vlastnej skúsenosti vám poviem, že na všetko sa dá zvyknúť. Pavúka, čo som mala na Fidži v sprche, som nechala ďalej „šmírovať“ ma a práve včera tu na Srí Lanke, keď som zbadala chrústa pobehovať okolo postele, som ani brvou nepohla, reku čo ho budem... nech si len behá. Ale v podstate každý kontinent, každá krajina má „niečo“... To by sme necestovali nikam, keby sme sa len strachovali.
„Ja viem, že bojovať s takýmito obavami a predsudkami je beh na dlhú trať. No ak neprekonáme samých seba, oberáme sa o jedinečné a nezabudnuteľné zážitky, ktoré cestovanie prináša. A ja vám garantujem, že ak sa svojich „travel-strašiakov“ zbavíte, cestovanie pre vás nadobudne úplne nový rozmer.“
