Písal sa rok 1625, keď sa v holandskom meste Dordrecht narodil starostovi syn Johan de Witt. Tak, ako otec, aj Johan sa vybral politickou kariérou a už v čase, keď mal len 28 rokov, bol vymenovaný za vodcu Spojených holandských kolónií (pozn. redaktora - dnešné Holandsko). V tom čase viedli kolónie vojnu najmä s Veľkou Britániou, no keďže bolo holandské vojsko výrazne oslabené, rozhodol sa vodca vyjednať s dnešným Anglickom mier. Krajina sa aj kvôli tomu stala centrom obchodu a začala prosperovať ako nikdy predtým.
O pár rokov neskôr však Holandsku vyhlásilo vojnu Francúzsko na čele s kráľom Ľudovítom XIV. Nakoľko bolo vojsko stále oslabené a na súši viditeľne s francúzskymi vojakmi prehrávalo, krajina utrpela trpkú porážku. Holandsko tak ''padlo'' do rúk inej krajiny a ľudia okrem iného zažívali biedu a opak toho, na čo boli zvyknutí. To vodcovi krajiny však nevedeli odpustiť.
Aj keď sa Johan vzdal úradu a svojej vodcovskej pozície, bolo neskoro. Davy ľudí žiadali vysvetlenie, ako je možné, že krajinu nepripravil na možné útoky, ktoré boli v stredoveku na pravidelnej báze. Hneď, ako sa vodca pohol zo stráženej budovy a šiel navštíviť svojho brata vo väzení, ľud sa vybral za ním. A práve to sa mu stalo osudným.
,,Každý bol chtiví toho, aby na neho vystrelil alebo ho udrel kladivom či bodol dýkou. Všetci chceli vidieť krv vytekajúcu z tela tohto hrdinu,'' opísal vtedajšiu situáciu spisovateľ Alexander Dumas. Dav vyvliekol dvoch bratov z väznice a pred očami všetkých ich rozrezal na kusy. Telá povesili za nohy a postupne predávali jednotlivé časti mäsa okolidúcim. Dodnes sa má pritom za to, že väčšina z obidvoch tiel bola v skutočnosti obyvateľmi mesta zjedená. Pri zhromažďovaní výpovedí sa jeden z účastníkov dokonca priznal, že zjedol očnú buľvu jedného z bratov.